Autor je komentátorom českého spravodajského webu Seznam Zprávy
Už roky to neboli najlepšie české noviny a už vôbec nie najčítanejšie, možno s výnimkou pár týždňov na začiatku roku 1990. Napriek tomu ohlásený koniec papierovej verzie Lidových novín, všeobecne nazývaných Lidovky, vzbudil debatu plnú dojatia a sentimentu, akú si v Česku po krachu média – a že sme ich už zažili – nepamätáme.
Lidovky, ktoré na konci augusta končia s papierovou verziou, prepustia štyridsať ľudí a stanú sa internetovou „názorovou platformou“, boli viac ako jedny z mnohých. Bola to, aspoň svojho času, národná inštitúcia.
Založili ich v roku 1893, za prvej republiky sa stali domovom žurnalistickej a spisovateľskej smotánky: Písali do nich velikáni svojej doby ako bratia Karol a Josef Čapkovci, Eduard Bass alebo Karel Poláček, takže ich komunisti ako symbol v roku 1952 zakázali.
V roku 1987 ich obnovili ako samizdat a znovu pritiahli disidentskú elitu na čele s Václavom Havlom. Režim reagoval tak, ako bol zvyknutý: ich šéfovia Rudolf Zeman a Jiří Ruml boli ešte v prvý týždeň revolúcie vo vyšetrovacej väzbe.
Po novembri 1989 sa stali akoby „oficiálnym tlačovým orgánom slobody“ a slogan „Lidové noviny do každé rodiny“ patril ku koloritu doby.
