Keď budete kráčať dostatočne dlho, až na kraj sveta, na jeho konci narazíte na ohromný vodopád. Alebo slony na pancieri korytnačky bezcieľne putujúcej vesmírom.
Hlavy nám práškujú lietadlá, pravdepodobne s cieľom ovládať myšlienky, pandémia vôbec nebola, a keď aj bola, tak nás chceli začipovať vakcínami, a ak by aj v tých vakcínach náhodou tie čipy neboli, do roka či dvoch všetci umrieme na infarkt.
A ak ste na ten infarkt náhodou neumreli, je to vlastne dôkazom, že pandémia nebola. Aj keď vírus, ktorý nebol, vyrobili v laboratóriu. Ktoré ale možno bolo a možno tiež nebolo.
Ako skeč z Lietajúceho cirkusu by to bolo len trochu prepálené, no u nás to zaznieva už aj z oficiálnych miest.
Máme tu splnomocnenca, ktorý lezie na nervy aj ministerstvu, čo oficiálne šíri jeho nápady, tiežodborníkov a vzburu proti zdravému rozumu, pretože kto už by len potreboval zdravie alebo rozum v tejto úchvatnej postfaktuálnej dobe.
A tak si tu rozprávame a vytvárame nové mýty.
Nemôžeme si pomôcť, sme rozprávači
Nie je prekvapením, že sa to deje, prekvapením je, ako sú tentoraz tieto príbehy hlúpe, a zároveň, ako sa v spoločnosti normalizujú. Vysvetlení bude asi viacero a o vzbure globalizovaných porazených proti elitám tvrdením hocičoho nech hovoria povolanejší, rovnako ako o nových digitálnych distribučných nástrojoch, ktoré sú len katalyzátorom toho, čo už v sebe dávno máme.
No ak zostaneme len v ríši prírody, nemôžeme si pomôcť. Milujeme príbehy, čím vzrušujúcejšie a zvláštnejšie, tým lepšie. V skutočnosti sme len akýmsi tretím druhom šimpanza; šimpanza, ktorý sa čírou náhodou prirodzeného výberu vyvinul tak, že je závislý od rozprávania príbehov.
Práve tieto príbehy vytvárajú väzby medzi nami, vytvorili našu spoločnosť, vytvorili náboženstvá, kultúrne systémy aj civilizácie.
Takýmto príbehom sú všetky tradície, takýmto príbehom sú naše zákony a príbehom je svojím spôsobom aj veda, prinajmenšom v tom filozofickom obale okolo nej. Bez príbehov by nebol človek.
Príbehy nás obaľujú, ubezpečujú nás, láskajú nás aj desia, sú prirodzenou tendenciou našich od dopamínu závislých mozgov. Vytvárajú prístav tam, kde je more divoké, zjednodušujú zložité a prinášajú poriadok svetu, ktorý je nepredvídateľný, nebezpečný a komplikovaný.
Musíme ich mať
Nie, to nie je ospravedlnenie hlúpostí o plochej zemi, to je len vysvetlenie, prečo niekto verí sprisahaniam židojašterov, niekto iný verí v ľudské práva a ďalší v to, že vo vesmíre platia univerzálne prírodné zákony - a to nech sa pozrieme ktorýmkoľvek smerom do ktoréhokoľvek času.
Správne otázky skôr sú, či sme schopní odlíšiť fakty od týchto príbehov. A kam následne nás niektoré z týchto príbehov privedú: ako jednotlivcov, ako spoločnosť aj ako zvierací druh.
Nie je až takým problémom, keď niekto rozpráva, že pandémia nebola (je, ale asi rozumiete pointe). Ale keď to myslí vážne, keď na základe toho chce robiť nejaké kroky a keď má spoločenskú a politickú moc tieto kroky vykonať.
Zjednodušene: problémom je, keď sa rozprávači rozprávok dostanú k moci. Ako dnes.
Nebezpečenstvo rozprávok
Lenže. Aj keď príbehy vytvárajú väzby medzi nami, vytvárajú našu spoločnosť aj civilizácie, tieto väzby bývajú veľmi krehké.
Demokracia je veľmi krehká. Slušnosť je veľmi krehká. Ochota neposkákať si i tu navzájom po hlavách je veľmi krehká. Netuším, či si to títo rozprávači rozprávok uvedomujú. Či si uvedomujú, že výsledkom nebude len rozdelená krajina, v ktorej budeme žiť vo svojich vlastných historkách a bublinách.
Ale že výsledkom bude krajina, v ktorej nebudeme vedieť fungovať. Ktorá sa môže rozpadnúť. A tento rozpad nebude láskavý ani príjemný.
Stopy takéhoto drobenia už vidíme všade okolo seba. Pripomína to deväťdesiate roky: zákopy vedú naprieč kuchyňami a spoločnými záhradami, rodinné oslavy sprevádza mračenie a ohlušujúce ticho.
Vidíme uzatváranie sa do vlastných mikrokomunít, sledujeme odstrihávanie sa ľudí od správ a informácií, nechávame si výseky dočasného šťastia filtrovať sociálnymi sieťami.
O chvíľu budeme všetci unikať a chatárčiť
Nebudeme žiť spolu, a čoskoro nebudeme vedieť žiť ani vedľa seba.
Pritom hentí majú len jedinú úlohu: rozprávať príbehy, ktoré sú spoločné. Ktoré nám dokážu priniesť nádej a cieľ, ktoré nás dokážu zjednotiť. Ktoré majú víziu, táto vízia je vykonateľná a dokážeme sa s ňou stotožniť. A zároveň nerozdeľuje, nenenávidí, ktorá nevymieňa prítomný okamih za budúcnosť.
A ktorej jediným hýbateľom nie je tupá, zákerná alebo individuálna pomsta.
Lebo alternatívou potom bude, že sa tu úplne vážne budeme zaoberať plochou zemou, tým, že pandémia vlastne ani neexistovala alebo že našu malebnú krajinku riadi spoza opony tajomný Veľký Hýbateľ.
A my to všetko zastavíme, asi hrádzou proti liberalizmu. A budú nás podľa takýchto príbehov nútiť žiť.
Ale kto vie, napokon, dúfajme, že všetko môže byť inak. Pretože aj tento text nie je ničím iným než len ďalším príbehom.
