Autorka je režisérka
S kamarátmi sme načali úvahu, kde byť pochovaný. Väčšia časť sa chce vydať v práškovej forme napospas vetru, buď v Tatrách, alebo v inej turisticky frekventovanej prírodnej oblasti. Ostatní zvažovali, či spať večný sen na Slávičom, alebo v mieste rodiska.
Niektorí už mali pohreb prešpekulovaný vrátane hudobnej vložky. Ja som si pri tej príležitosti triezvo uvedomila, že na katolíckom pohrebe sa mi v rodnej obci ujde iba 130. žalm: Už ma obkľúčili smrteľné stony úzkosti záhrobia. Vrátiť sa domov, to je to, v čo vlastne veríme.
Ten žalm bez pochýb nôtili pred 110 rokmi aj nad rakvami zavraždeného následníka trónu Františka Ferdinanda d’Este a jeho ženy v hrobke na zámku Artstetten.
V čase medzi d’Esteho pohrebom a vypuknutím 1. svetovej vojny sa narodila Hana Zelinová, ktorej vzťahu k rodisku úplne rozumiem. Definoval celú jej literárnu tvorbu. Čo to bolo, čo cítila k domovu, v ktorom ubytovala všetky svoje veľké literárne charaktery? Čo za cit, čo za hybnú silu jej imaginácie?
Vyhýbala sa tomu, aby bol jej vzťah k rodisku definovaný ako hrdosť. Pomenúvala ho ako spolunáležitosť „ktorá do človeka buď vchodí, alebo nikdy na ňu nenaďabí“. A keď raz vchodí, pretaví sa v to, čomu hovoríme nevykoreniteľnosť.
V roku 1996 vyšla spisovateľke Márii Bátorovej útla zbierka poviedok s názvom Tíš. Chystala sa ju slávnostne uviesť v Národnom literárnom centre a šťastnou náhodou mi ponúkla, aby som predniesla úryvok. Mala som osemnásť rokov a Bratislavu som videla po prvýkrát vo svojom dospelom živote.
Konkrétne benzínku, na ktorej mi Mária kúpila džús a keksík, a Námestie SNP, na ktorom sa podujatie konalo. Pamätám si z toho popoludnia jediný moment: Keď sa uvedenie knižky prehuplo do časti, keď sa mohlo prejaviť aj publikum, prihlásila sa veľmi stará dáma a prítomní stíchli. Úplne stíchli, to je to, čo si pamätám.
Počas recepcie sa autorka nahla k moderátorke a v úžase vydýchla: Hana Zelinová.
Ako sa môže žena presadiť vo svete mužov, položili jej otázku v poslednom rozhovore. „Žena ako umelkyňa sa presadí jedine svojou tvorbou, prácou a spôsobom života,“ odvetila Hana Zelinová. Pokúšam sa pamätať na to. Pokúšam sa.
Tri mesiace po jej smrti som vošla do kuchyne, v ktorej pani Hana Gregorová servírovala mužovi polievku a nevidela som Radka Brzobohatého, ale Zelinovej turčianskeho zemana Mathiasa Fabiciho z Alžbetinho dvora.
Odviezla som si Fabiciho v ústrety noci, aby som s ním nakrútila svoj prvoročníkový krátky film.
„Vstanem z mŕtvych a uvidím Boha, svojho Spasiteľa,“ budú mi spievať responzóriový žalm nad jamou v rodnej dedine za Nitrou, tak ako spievali mojim nevykoreniteľným predkom, ako spievali z Evanjelického funebrálu Hane Zelinovej v jej rodných Vrútkach.
Ja ho uvidím, uvidím ho na vlastné oči...
