Autorka je spisovateľka
Tento text som napísala rukou do zošita. Som často na cestách a notebook nosím všade so sebou. Teraz však zlyhal, nedal sa ani zapnúť. Pokúsila som sa teda sformulovať pekné súvetia do poznámkového bloku v telefóne, ale začala som s tým na najmenej vhodnom mieste – v kanoe.
Som vodná žena, milujem vodu, vodné športy, plávanie, plachtenie na mori aj kamene v nízkom toku rieky Nitry.
Nemyslieť na telefón, celý deň si naň nespomenúť, to musí byť skvelé. Nebola by som si pomyslela, že sa mi také čosi podarí, a predsa.
Počas písania textu pri splavovaní Vltavy mi telefón spadol do vody. Nie, nemala som ho vo vodotesnom obale, držala som ho len tak, nezodpovedne. Okrem zápiskov som fotografovala prírodu, predovšetkým vodu. Tisíc ráz to isté.
Kanoe sa kĺzalo po vode a dostavil sa pocit novej slobody bez panického chamrania sa okolo seba: kde je mobil? Nefungoval, teda neexistoval. Aj topánky mi odplávali, aj nohy sme si poodierali, ale pocit akejsi inej voľnosti neodchádzal, dokonca aj zmysel pre povinnosť, zakorenený vo mne ako storočný dub, aj ten sa pustil dolu vodou.
„Možno si myslieť, že ľudská bytosť sa stala sama sebou až vtedy, keď si uvedomila svoju hriešnosť. Človek je vlastne to, za čo sa hanbí,“ napísal Arthur Miller. Hriešnosťou môže byť aj klesajúca schopnosť vnímať veci.
Bez mobilu si bez hriechu, povedala som si a už som sa neobávala, či stihnem odfotiť, čo sa mi páči, a vytvoriť aspoň štruktúru nejakého textu. Idem vnímať svet naplno a článok napíšem večer rukou. Spisovateľka bez telefónu a bez notebooku, úžasné.
Telefón sme odniesli do servisu v obci Vyšší Brod. Povedali, že na druhý deň sa máme zastaviť, ale nie je isté, či bude fungovať.
Vôbec mi nenapadlo nechať tam aj notebook, prišla som splavovať Vltavu, a nie opravovať nefunkčnú techniku. Večer som do zošita vpísala časť potiaľto.
