Autor je filozof a bývalý politik a poslanec Európskeho parlamentu
V týchto dňoch sme mali v bratislavských uliciach hneď dve manifestácie: Dúhový Pride a Hrdí na rodinu. Obe podujatia sa niesli vo veselej nálade. Ale to, čo skutočne manifestovali, nie je vôbec veselé.
Polemika „partnerstvá“ verzus „tradičná rodina“ nie je o morálke, ani o „viere“ ani o „menšine“. Je to o slobode.
Väčšina morálnych námietok k manželstvám rovnakého pohlavia pochádza z „viery“, avšak je zrejmé, že nejde o kresťanskú vieru v jej celku, lebo taká ani neexistuje. Ide o konzervatívnu interpretáciu, s ktorou veľmi jemne, ale zdá sa neúspešne zápasil aj pápež František. A existuje celá plejáda kresťanských hnutí, ktoré stoja na strane LGBTQ, a ktoré odmietajú považovať iné medziľudské vzťahy ako heterosexuálne za hriech, deviáciu či chorobu.
Konzervatívnym prúdom ani tak nejde o samotných LGBT, ale o to, aby svoje sociálne predstavy ospravedlňovali vierou: A cez vieru, ktorá má božský pôvod a historickú tradíciu, chcú svoje predstavy premeniť na moc, a tak určovať život iných. A nie iba tých, čo stoja mimo viery, ale práve tých, čo vieru majú: je to len stále úsilie podriadiť si ich.
Vo vystúpeniach sa krásne dala vystopovať táto logika podriadenia a represie: Dúhový Pride žiada odstránenie diskriminácie, teda možnosť uzatvárať manželstvá a zakladať rodiny aj pre osoby rovnakého pohlavia; a získanie tohto práva nijako neobmedzuje slobodu zakladania „tradičných“ rodín.
Kdežto na opačnej strane, bojovníci za „tradičnú“ rodinu, ktorú im absolútne nikto neberie, nielenže nedoprajú rodinu tým, ktorí majú o nej inú predstavu, ale usiluje sa dokonca o ústavný zákaz „netradičnej“ rodiny.
Povedané jednoducho: Pride bojuje za rozšírenie, kresťanskí konzervatívci za obmedzenie slobody.
Biológia verzus sloboda
Pozoruhodným argumentom v tomto konzervatívno-kresťanskom pohľade je stála biologizácia rodiny. Odvolávanie sa na „prirodzenosť“, ako to, čo je dané bohom - stvoriteľom.
Lenže za prirodzenosť sa nepovažujú duchovné a mravné hodnoty, ale vždy to najprimitívnejšie chápané biologické určenie: sexualita, redukovaná na pohlavný styk s cieľom biologického aktu rozmnožovania. Nie ako kultúra, hra, predstavivosť, duchovné vzťahy a potreby. Teda láska chápaná v jej neutilitárnej, spirituálnej, kultúrnej podobe. A v tejto kultúrnej podobe nemusíme formy erosu všetci chápať rovnako.
Nuž a ten primitívny biologizmus vôbec nevyplýva z viery samotnej. Je len výborným argumentom pre tých, ktorí sa chcú oháňať prirodzenosťou, lebo tá sa s úplnou samozrejmosťou chápe ako biologická.
