Autor je spisovateľ a teológ
Vo Veľkej Británii a Francúzsku boli parlamentné voľby. Obe krajiny patria k najbohatším demokraciám sveta. Ani jeden z ich politických lídrov nevystúpil po voľbách s bludnými rečami, aké sme počuli na Devíne počas prznenia sviatku duchovného impulzu.
Hovorili o modernizácii svojich krajín, životnej úrovni, investíciách, o tom, ako svoje spoločnosti udržať na najvyššej možnej úrovni.
Nový britský premiér pochádza z londýnskej strednej triedy. Nemá jedenásť bytov v Dubaji, neuteká každý víkend z Británie na poľovačky a rybačky, významnú časť svojho aktívneho života sa staral o chorých rodičov. Do práce chodí metrom a vie, koľko stojí mlieko po brexite a koľko stálo pred brexitom.
Keď nastúpil, poďakoval sa svojmu predchodcovi a oznámil, že Británia bude naďalej robiť všetko pre to, aby bola jednou z najúspešnejších krajín. Dôraz kládol na technológie, sociálnu súdržnosť.
Hovoril o životnej úrovni, o drahom živote vo veľkých mestách, o tom, čo v praxi znamená togetherness, starý anglikánsky princíp súdržnosti, na ktorom vzniklo povojnové zdravotníctvo zadarmo, o veciach, ktoré ľudia žijú, pre ktoré pracujú a na ktorých záleží.
Čudné štáty, kde sa po voľbách nevyhráža
Odchádzajúci britský premiér sa poďakoval, nevykrikoval, že ho zatknú alebo že on sa vráti, aby všetkých zatkol, neukazoval pavúky s tvárami ako z pivnice patologického masového vraha z Fincherových filmov. Zaželal všetko dobré a odišiel ku kráľovnej, kde sa vzdal úradu bez toho, aby sa škľabil a povedal: I will be back.
Po francúzskych voľbách sa v prvých hodinách v televíznych štúdiách rozprávali politici víťazných a porazených strán, ako zvýšiť minimálnu mzdu, aký zmysel má udržiavať jadrové elektrárne, čo bude so školstvom čeliacim tlaku technológií a strate pozornosti detí.
Nikto nevykrikoval o LGBT, rovnako ako v Londýne, nikto nehovoril, že teraz, kurva, my. Všetkých vás povyhadzujeme ako správni sedliacki východoeurópski politici, nikto neziapal na moderátorov, že skončili, a nikto sa nedomáhal diskusnej relácie o moci Chazarov, čiarach na oblohe a bielej rase.
Francúzsko spája s Veľkou Britániou história, princíp Entente cordiale a rýchlovlak popod La Manche alebo English Channel. Obe krajiny majú jadrové ponorky a patria k najbohatším na svete. Napriek tomu majú hlboké vedomie vlastných zlyhaní a zaostávaní.
Obe majú problémy vrátane problémov s utečencami, ale pritom nevykrikujú o veľkej výmene, nemyslia si, že Ukrajinci s ajfónmi môžu prísť o domov a nikto nepíše antisemitské drísty ako Machala.
Robia politiku. Venujú sa tomu, za čo ich ľudia platia a prečo idú do politiky. Chcú ešte lepšie vlaky a lepšie nemocnice a lepšie školy, chcú pritiahnuť najlepšie mozgy sveta a najlepšie mozgy vidieka, nemajú záchvaty o sexuálnej orientácii a rakovine spoločnosti.
Víťazi britských a francúzskych volieb sa nevyhrážajú polovici obyvateľstva, že ich dobijú novou ústavou, a nenosia tvídové vestičky pod dvojradovými oblekmi, ktoré sú momentálne v móde medzi miestnymi Boratmi.
Radšej bieda ako ružové logo a dúhové pochody
Slovensko stavia cesty aj vlaky akosi inak. Do Košíc sa nelieta, v školách pracujú ľudia za cenu jedného koňaku v Dubaji, dôchodcovia doplácajú v lekárňach desiatky eur, hoci platili poistenie, a potom utekajú do Lidla na akciový týždeň na maslo, stále najdrahšie v Európe.
K rodine do Sniny cestujú sedem hodín, toľko trvá let z Londýna do New Yorku, terigajú sa cez Donovaly, okolo Ružomberka a popod Strečno s tunelom vo výstavbe takej dlhej, že deti narodené pri prvom výkope už majú deti.
Čakajú na diaľnicu a životnú úroveň. Zapnú si televízor a tam sa dozvedia, že v Kyjeve je mier a normálny život, že Cyril a Metod prišli preto, aby sa nám všetkým henten pomstil, že nie život, ale bludy sú programom, že nie cesty a vlaky, ale hrádze sú programom, že nezáleží na tisícoch odvrátiteľných úmrtí, keďže jedného zachránili, že nevieme, kde bude stáť nemocnica, a nevieme, kde bude stáť stanica v hlavnom meste.
Dozvedia sa, že namiesto vecného jazyka politiky výsledkov sa čoraz viac ľudí vyjadruje v mystických kŕčoch, majú záchvaty, nie z nedostatku detských psychiatrov, ale z ružovučkého loga RTVS, že problémom nie sú dôchodky a lieky, ale Dúhový Pride.
Že to, čo nás brzdí, nie je ich neschopnosť čokoľvek dokončiť a odovzdať, ale zahraničné mocnosti, že majú presne tie isté výhovorky ako Peťo zo zadnej lavice, ktorý dokázal neúčasť na hodine ospravedlniť sedemkrát za rok pohrebom babky, že naším problémom nie sme my a naša podpriemernosť a zaostávanie, ale choromyseľné konštrukty o plochej zemi.
Zaspatá krajina diaľnice do Košíc
Británia a Francúzsko nie sú krajiny bez problémov, no Slovensko sa čoraz viac podobá už len na problém a čoraz menej na krajinu.
Veľkolepé oslavy ako z čias boľševikov, prázdne slogany a žiadny plán, neschopnosť postaviť privádzač na diaľničný obchvat v hlavnom meste, neschopnosť hovoriť o práci inak ako o práci vo fabrike v čase, keď sa vyspelý svet zaoberá masívnou robotizáciou, neschopnosť hovoriť o riešeniach pre ľudí, ktorí o prácu vo fabrikách prídu.
Všetky tieto veci sa nám už stali. Nikomu neprekáža, že zo Slovenska utekajú mladí ľudia a lekári a zdravotné sestry, že Česko je novým Slovenskom pre ambiciózne decká, ktoré sa nepotrebujú pozerať na zaostalé čarodejnícke relácie o mužoch s mačetou.
Nepotrebujú počúvať psychoteror o hrádzach, pretože vedia, že všetky tieto bludy sú len maskovaním absolútnej neschopnosti dodať akýkoľvek výsledok okrem okamžitých benefitov, ale tie sa spoločnosti netýkajú.
A popritom dourážať a vydesiť našich rodičov a polovicu krajiny rečami na úrovni taxikárskej geopolitickej sekty počas sviatku venovanému duchovnému a civilizačnému impulzu.
V úspešných krajinách sa politici zaoberajú udržaním najvyššieho civilizačného výkonu. V krajine diaľnice do Košíc do roku 2010 sa verejne halucinuje o bludných hrádzach, zatiaľ čo zvyšok Európy pripravuje zmenu budúcnosti a robí všetko pre to, aby nezostali zaskočení, a to aj v krajinách, ktoré by si asi viac ako my mohli na chvíľu dovoliť neschopných šarlatánov, akí z dubajských apartmánov riadia slovenskú žatvu.
