Silné ženy Ukrajiny

Slobodu na fronte napokon vybojujú muži, ale boj o každodenný život je na ženách.

Autor je filozof a správca Nadácie otvorenej spoločnosti

Píšem z Ukrajiny. S kamarátmi z iniciatívy All for Ukraine sme opäť odviezli náklad pomoci. Vyzbierali sa naň ľudia, čo neprestávajú podporovať Ukrajinu, hoci sa pre nich – podobne ako pre všetkých tu – vojna stala rutinou.

Odovzdali sme sedem sanitiek, rušičky dronov, generátory, hasiace prístroje, powerbanky... Za sedem dní sme prešli šesťtisíc kilometrov. A na ceste množstvo stretnutí a rozhovorov s priateľmi v uniformách v Slaviansku, Kramatorsku, Konstantynivke, Chersonskej oblasti.

Bolo v tom veľa radosti, lásky, dojatia, silných objatí. To sú zbrane ľudskosti, ktorými spoločne bojujeme proti zlej, príšernej situácii. Vojna pokračuje, a preto ani my neprestávame.

Za hranicami Ukrajiny vnímame vojnu prevažne cez obrázky z frontu, mapy vývoja bojov, počty mŕtvych, zničené budovy, no väčšina života ukrajinskej spoločnosti nie je o tom.

Každodennosť vždy zvíťazí nad extraordinárnosťou tragiky. Aj vo vojne.

Sú dni a dni ako každé iné, čo niektoré cynicky zvrhlé povahy dovedie k tvrdeniam, že tam, kde každodenne nezomierajú ľudia – v Kyjeve, Užhorode, Černihive, Ľvove atď. – žiadna vojna nie je. Želám si za nich, aby sa stali lepšími ľuďmi.

Vojna je strašná v tom, že oberá všetkých – aj tých, čo len sedia doma, v kaviarňach, chodia normálne do práce – o ich právo na budúcnosť. O slobodu voľby vlastného osudu. Život zo dňa na deň sa dá žiť, ale je to ako život dieťaťa. A vynucovaná infantilizácia života dospelých ľudí je podobné zlo ako obrať deti vo vojne o bezstarostnosť detstva.

Život tu pripomína detstvo v tom, ako keď dieťa vie, že spravilo niečo zlé, a vie, že sa na to príde, že ho to dobehne, len nevie kedy. Tak žijú ľudia na Ukrajine. Ak sa nič nestalo, bol deň ako každý iný, no čo ak zajtra? O týždeň? Kto zomrie? Kam dopadne raketa? Spoločnosť by predsa nemala byť smrteľná, ako sú smrteľní ľudia, ktorí si s povzdychom pravdivo vravia: Nevieš dňa ani hodiny.

V tej každodennosti a rutine permanentnej hrozby však veci normálne fungujú, ľudia sa stretávajú, tešia sa. Opravujú domy, cesty, školy.

Bol som navštíviť projekty, ktoré vďaka daru od vlády Taiwanu pomáhame rekonštruovať v Černihivskej oblasti na severe. A nedá sa nevšimnúť, že veľkú časť rutinných činností každodennej prevádzky prebrali do rúk ženy.

Stretávam starostky, riaditeľky škôl, nemocníc. Na našich stavbách robia omietku, elektrinu. Bežia reklamy na rekvalifikácie pre šoférky MHD, na vodičáky pre traktoristky.

Je v tom čosi nevídané. Vidieť organizovať a riadiť veci toľko žien, vnímať pritom ich silu, schopnosti, odhodlanie. Vďaka nim to tu tak dobre ide a veci sa aj relatívne zlepšujú.

Bojujú aj v armáde, ktorá však ostane navždy doménou mužov. Boj za slobodnú Ukrajinu napokon nejako vybojujú muži, no každodennú prevádzku a normálny život, ktorý je faktickým zmyslom toho boja, napokon zachránia ženy. Silné ženy Ukrajiny.