Autor je manažér zahraničných vzťahov
Peter Deming: „Culture eats strategy for breakfast.“ Kultúru vytvára správanie, ktoré tolerujeme. Ak tolerujeme zlé správanie, ľudia sa rýchlo naučia, že im to prejde.
Trištvrte roka po parlamentných voľbách sa jednoznačne potvrdzuje, že Slováci stále nezažili svoju demokratickú metamorfózu ako trebárs Američania či Francúzi počas svojich liberálno-republikánskych revolúcií.
Kus cesty sme sa síce zviezli na „českej vlne“, no majoritná populácia ustrnula niekde v osemnástom storočí a otvorene poškuľuje po Putinovom učebnicovo protoandrokratickom systéme. Namiesto slobody, rovnoprávnosti a pokroku tu máme jasnú snahu o stredoveký poriadok, kde platí poslušnosť a vernosť pánovi. Aj nový Trestný zákon je len istým odrazom takejto všeobecnej vôle.
Štát ako korisť
Napokon už aj slovenskí „sociálni demokrati“ zabudli spievať internacionálu – radšej poctivo spevňujú „sveta starý základ“.
Kontrolné systémy sú v podstate vypnuté, mocní môžu rozhodovať sami o sebe vo feudálnej organizačnej štruktúre, kde je zo štátu korisť, čo sa ako léno delí verným: cez štátnu službu, výjazdmi v regiónoch alebo extra dôchodkami. Tí, ktorí nechcú vnímať novú realitu predpísaným spôsobom, sú potláčaní alebo rovno eliminovaní.
Vzniklo nové ministerstvo pravdy, STVR, ktoré spôsobom typickým pre totalitné režimy bude kázať „tradičné hodnoty“, vyrábať prepotrebné nové mýty a poskytovať pravdu. Práve snaha dominovať a ovládať druhých pomocou permanentného konfliktu je príznačná pre hierarchicko-totalitné spoločnosti, kde si musíš druhých trvalo podmaniť, aby si oni nepodmanili teba.
L’État comprime et la loi triche. Štát valcuje a zákon podvádza, na bohatých sa nekladú žiadne povinnosti, práva plebsu sú len prázdne slová.
Najvyšší zemepán vybavil oficiálne cez parlament posvätenú beztrestnosť, netreba ani cash ani rozhrešenie na Generálnej prokuratúre. A ústavní sudcovia tiež takmer nič nenamietali a svojím rozhodnutím vlastne popreli zásadu iura novit curia, keď si mali byť vedomí účinkov, ktoré právo v podobe, v ktorej ho aplikujú, vyvoláva.
Naopak, Ivan Fiačan sa otvorene priznal, že Ústavný súd neprihliadal na konkrétne prípady , čím vlastne pomohol sabotovať systém delenia moci. Parlament de facto rozhodol o tom, kto bude a kto nebude stíhaný, prípadne ovplyvnil, komu bude vďaka zrušeniu špeciálnej prokuratúry odobratý vyšetrovací spis.
Zákon síce porušený bol, ale len tak trochu – tak slovensky. Čo na tom, že povinnosťou všetkých orgánov štátnej moci je svojou činnosťou napĺňať legitímne očakávanú predstavu jednotlivca o právnom štáte? (Najvyšší súd SR 3Sžf/69/2015.)
Opäť sme tak raz popreli základný zmysel štátu – spravodlivosť. Súčasný stav a slovenskú kultúru nič nevystihuje lepšie než fakt, že Robert Fico, bývalý komunista, ktorý mal byť riadne potrestaný za členstvo v zločineckom hnutí potláčajúcom základné práva a nadobro vylúčený z verejného života, si ide teraz užívať osobitnú štátnu rentu.
Nestalo sa to prvý raz, veď ani Vladimír Mečiar a spol. sa doposiaľ nemuseli zodpovedať za únos prezidentovho syna a ani Ivan Gašparovič nenesie následky nevymenovania riadne a demokraticky zvoleného generálneho prokurátora. Na odškodné sme sa poskladali všetci.
A fakt, že si súčasný prezident vymenoval za svojho poradcu eštébáka, dokonáva dokonalé.
Žiadny zmier, len zápas
Už nášho hnevu sopka žiari – pour que les voleurs rendent gorge – nech zlodeji nastavia hrdlá.
Za súčasného stavu nie je preto žiadny spoločenský zmier možný, len otvorený zápas o charakter štátu. Pozícia človeka a jeho práva jednoducho nemôžu závisieť od peňazí, respektíve od príslušnosti k správnej strane.
Zákony sú vlastne vynálezom slabých, ktorí sú dosť chytrí na to, že chcú obmedziť mocných, lebo je to v ich záujme. Pritom však spravodlivosť môže fungovať len medzi stranami rovnakej sily – inak sa moc zaujíma len o to, čo je praktické.
Náš štát tak za posledné mesiace stratil akúkoľvek dôveryhodnosť a vlastne aj zmysel, lebo rezignoval na svoje základné funkcie ako morálka a spravodlivosť. A „bez nich nelze spravovati žádný stát“ (T. G. Masaryk).
Vlčí princíp neurobí ľudí šťastnými ani krajinu atraktívnou. Naopak, spoločnosť, v ktorej nie je zaistená záruka práv ani praktizované riadne oddelenie jednotlivých foriem moci, stráca ústavnosť. Veď čo je horšie – robiť zlo a nebyť za to postihnutý alebo byť ukrivdeným a nemôcť sa brániť?
Il n'est pas de sauveurs suprêmes... Niet superhrdinov, zachráňme sa sami. Kujme železo, kým je žeravé.
Našťastie naša situácia nie je daná naveky, lebo sme partnermi pri tvorbe svojho osudu a môžeme odoprieť spoluprácu s nespravodlivosťou i nenávisťou. Veď vládna koalícia sú v podstate len slabosi, ktorí nevedia použiť nič iné len hrozbu, nátlak či uplácanie. To preto nás limitujú našimi „tradíciami“ sústavne vkladajúc strach do našich myslí.
Máme predsa potenciál na rôzne formy správania, čo nás teda vlastne väzní, aby sme si vedome a kolektívne vybrali inak?
