Brožúra o únose spravodlivosti na Slovensku, na ktorú prispeli občania zo svojich daní bez ohľadu na to, koho volili, ostáva tým, čím bola od napísania prvej vety: straníckou propagandou Smeru.
Nedoťahuje sa zatiaľ na také „veľdiela“ ako Anticharta alebo Poučenie z krízového vývoja, ale princíp je podobný: presadiť alternatívne vysvetlenie politických udalostí s predstavou, že európske hodnoty sú len vojnou interpretácií so širokým sivým pásmom, kde sa všeličo pomestí.
Európska komisia po neúspešnej desaťročnej párovej terapii s Viktorom Orbánom pochopila, že autokrati zneužijú jemné náznaky, interné upozornenia a neplatí na nich apel na hodnoty.

Znepokojenie
Dnes sa Komisia neriadi videotvorbou Smeru ani insitnou právničinou ministerstva spravodlivosti. Robert Fico to mohol tušiť už skôr, ako sa stal premiérom, keď Ursula von der Leyenová neprejavila ani len znepokojenie nad jeho listom o vládnom terore proti vtedajšej opozícii.
Zjavne sa jej vyšetrovanie korupcie na najvyšších miestach nezdalo ako terorizovanie a politická perzekúcia. Momentálne je Komisia práveže znepokojená tým, ako sa táto korupcia vyšetruje. A to nielen v prípade, ak si niekto odlieva európske peniaze.
Posledná hodnotiaca správa Komisie je jasná: Slovensko je na jednej úrovni s Maďarskom na mape Komisie, nielen geograficky, ale aj v intenzite hrozieb pre právny štát. Je definitívne orbánovskou guberniou.
Fico bude tvrdiť, že „liberálne médiá“ a opozícia oslavujú, lebo útokmi dosiahli svoje. V jeho svete je totiž všetko podriadené politickému boju a neexistujú posvätné miesta ani verejný záujem.
Nikto neoslavuje
Z takejto negatívnej správy sa nikto neteší, lebo pomerne jasne naznačuje: demokracia je ohrozená, korupcia už nie je považovaná za hrozbu, ale sa povyšuje na úroveň existenčného boja o vplyv a finančné zabezpečenie. (Staré dobré komunistické: kto neokráda štát, okráda svoju rodinu, a dodajme, že aj stranu.)
Fico opäť používa jeden z verbálnych klenotov súčasnej koalície: Komisia používa „dvojaký kilometer“, mstí sa za postoje zahraničnej politiky na všetky svetové strany a nezohľadnila kroky, ktorými vláda reagovala na predchádzajúcu kritiku.
Zjavne simulovať nápravu nestačí. Navyše, bola to práve Ficova vláda, ktorá nebrala dostatočne vážne upozornenia Komisie, napríklad v prípade nadužívania paragrafu 363 Generálnou prokuratúrou.
Na tomto bode Fico zjavne chápe, že Komisia sa neriadi vládnou propagandou a nebude robiť ústupky ani v prípade, ak občas svojím hlasovaním pomôže Únii pretlačiť napríklad pomoc Ukrajine.