Kritická správa Európskej komisie o stave a dynamike právneho štátu na Slovensku je len polovicou smutného príbehu. Dokonca teoreticky menej závažnou. Odborníci Komisie sa totiž aj pri najlepšej vôli môžu mýliť a všetky výčitky môžu byť výsledkom nedorozumení, prípadne priamo nekompetentnosti.
Čiže sa veľa narozpráva, ale všetko pôjde podobne ako doteraz. Teda, že budeme neupratané východoeurópske bordelárium s početnými nedostatkami najmä pri ochrane najslabších. Bude to však skôr výsledok ľahostajnosti a neschopnosti než krivenia zákonov s cieľom udržať si moc, slobodu a imanie.

Druhá časť príbehu však takúto láskavú interpretáciu neponúka. Ide o spôsob, akým na výhrady zareagoval predseda vlády. Niežeby bola uňho v niečom nová, ale to nijako nezmenšuje jej neprijateľnosť a hrozbu pre budúcnosť Slovenska.
V skratke hovorí, že Európska komisia odmieta rešpektovať suverenitu slovenskej vlády a úmyselne jej škodí, lebo sa vzpiera požiadavke „absolútnej poslušnosti“.