Autorka je režisérka
Bola som v prvom ročníku, keď ma posadla potreba premýšľať o Cypriánovi, mníchovi, ktorého okrídlená legenda dodnes poletuje v zdrapoch hmly nad Pieninami, nad strechami Červeného kláštora, v ktorom žil.
Nemala som, samozrejme, tušenie, že ambícia nakrútiť výpravný historický film je pre debutujúcu režisérku bez haliera a bez predchádzajúcich skúseností potvrdením chýbajúceho pudu sebazáchovy a bezbrehej naivity.
Nech je, ako chce, tieň bledého asketického mnícha ma sprevádzal, pripomínal sa, jeho neviditeľné prsty mi hladko prechádzali kožou a rebrami a tisli mi srdce. Dlhuješ mi to, vravel mi, za všetko, čo sa ti v živote ešte len stane.
Cyprián je záhadná postava našich dejín. Podľa tradície bol sirota, ktorú v roku 1717 poslal konvent Červeného kláštora do učenia k levočskému chirurgovi Hoisovi. Profesor Lacko toto tvrdenie vyvrátil, keď našiel v archíve kamaldulov v Ríme priezvisko Jaisge.
Radwaňska-Paryska v roku 1991 identifikovala Cypriána ako Franza Ignatza Jäschka, ktorý sa narodil presne pred tristo rokmi v Polkowiciach.
„Fráter Cypriánus si pripol čertovu mašinu na vrchu Troch korún a s jej pomocou doletel až k Morskému oku,“ uvádzalo sa vraj v nezachovanej listine istého rimavskosobotského učenca. Zmienka o mníchovi, ktorý si zostrojil lietajúci stroj, by mala byť zapísaná aj v niektorom z diel Kežmarčana Kristiána Genersicha.
Originálne dokumenty sa pokúšal nájsť aj historik Pavel Dvořák. Nenašiel som nič, prezradil mi na stretnutí v kaviarni, priamy prameň nemáme.
Keby slovenský Da Vinci naozaj lietal, ako je možné, že takúto šokujúcu udalosť nespomínajú kláštorné písomnosti? Je vlastne autor herbára ten istý liečiteľ, ku ktorému sa viaže povesť o sirote, ktorej sa ujali kamalduli? Je mníchom, ktorý si zostrojil lietajúci stroj?
Hľadala som Cypriána v odbornej literatúre, v naivných povestiach aj na stránkach jeho herbára s vylisovanými rastlinkami prilepenými farebnými nastrihanými prúžkami, ktorý mi láskavo na pár minút vytiahli z trezora v SNM.
Na jednej strane bolo namaľované zrkadlo. Je také pravidlo, hovoril profesor Párnický, že každý umelecký filmový debut má jasne čitateľné autobiografické črty. V tom tristoročnom zrkadle som nezbadala odraz mnícha Cypriána, ale svoj. Žiť zmysluplný život. Veriť v premenu človeka. A v čosi veľké a dobré.
Pred prvým dňom som dala odslúžiť omšu. Za Cypriána, za mňa, neviem už. Svoj film som od premiéry nevidela. Nad hlavami sme mali grafitovočierne nebo, z ktorého mrholilo, ale divákom zabaleným v dekách to neprekážalo.
V tú noc som ho márne hľadala v kamenných múroch mníšskych pustovní, viac sa ma jeho priesvitné prsty nedotkli. Odvtedy mlčí, ako bol prisahal, keď zložil večné sľuby.
Pri príležitosti 300. výročia narodenia Franza Ignatza Jäschka si pripomíname toho Cypriána, ktorý zostal nádhernou legendou, vznášajúcou sa nad spenenými vodami pod Troma korunami.
