Autor je prekladateľ a publicista
Môžeme sa hádať. Nie diskutovať, ale hádať, lebo my nediskutujeme, my sa hádame.
Môžeme sa hádať o tom, či otvárací ceremoniál olympijských hier v Paríži bol nevkusný, alebo avantgardný, urážlivý, alebo umelecký, či to Francúzi mali urobiť inak a či by sme to my urobili inak, keby nám olympiádu dali, čo nám síce nikdy nedajú, ale keby.
Chúďa Mária Antoinetta s hlavou pod pazuchou ani nevedela, že raz bude symbolom satanizmu. Všetko je symbolom niečoho a konkrétne otvárací ceremoniál letnej olympiády je rovno symbolom úpadku úplne všetkého. Len na Slovensku je ešte stále všetko tak, ako má byť. Teda nie je, ale keď ešte trochu zabojujeme proti rakovine, tak už bude, naozaj.
S dovolením, ešte aj môj lavór má väčšiu hĺbku ako takáto diskusia, a to podľa mňa lavór ani nemám.
Poďme sa pohádať
Môžeme sa hádať a aj sa hádame.
Ten, komu sa už nechce hádať o olympiáde, lebo hlava pod pazuchou, sa môže hádať o strategických kultúrnych pamiatkach v rukách štátu, lebo vlajky na stožiaroch. Ten, komu sa už nechce hádať o olympiáde ani o strategických kultúrnych pamiatkach, sa môže hádať o talianskych ženách bez podprseniek, lebo LGBTI.
No a ten, komu sa už nechce hádať o olympiáde, strategických kultúrnych pamiatkach ani talianskych ženách bez podprseniek, sa môže smiať aspoň na tom, ako prileteli americké stíhačky a ako tam Peter Pellegrini a Robert Kaliňák pekne stáli a ako pekne rozprávali a ako sa nimi pochválil aj Andrej Danko.
Môžeme tým tráviť celé hodiny, dni, týždne, mesiace a roky a aj ich trávime, lebo toto ovocie visí „proklatě nízko“, a tak sa prakticky všetci koaliční politici týmto témam venujú namiesto toho, čomu sa venovať majú. A tí druhí často tiež.
