Autor je filozof
Potreba, požiadavka kritického myslenia sa takmer automaticky spája výhradne s bojom proti dezinformáciám a konšpiráciám. Pritom sa zabúda na bežné chyby v myslení a poznaní, ktorých sa viac či menej často „nekriticky“ dopúšťame. Boj za kritické myslenie by sa mal začať (i končiť) bojom za „elementárnu“ schopnosť myslenia a „obyčajnú“ vôľu premýšľať.
Jeho priamy opak, nekritické myslenie, totiž často súvisí s univerzálnym a možno aj prirodzeným sklonom ľudí k povrchnému poznaniu a ich neochotou hlbšie premýšľať. Hannah Arendtová to nazvala mnohoznačným nemeckým termínom Gedankenlosigkeit, ktorý by sa dal voľne dal preložiť ako nechuť myslieť.
Takto konkrétne charakterizovala nacistického vojnového zločinca Adolfa Eichmanna, ktorý podľa nej nebol hlúpy, len mu chýbala vôľa samostatne a hlbšie rozmýšľať, kriticky myslieť a mechanicky sa podriaďoval príkazom.
Pozrime sa teda spoločne na niektoré chyby, povrchnosti, zjednodušenia, ktorých sa bežne dopúšťame (autora tohto článku nevynímajúc) v myslení a poznávaní.
Mystifikácia „zdravého rozumu“
Jednou z veľkých chýb nášho myslenia je podliehanie tzv. zdravému rozumu, teda tomu, čo sa nám zdá samozrejmé, očividné, overené osobnými alebo historickými skúsenosťami. Skutočnosť je spravidla zložitejšia a to, čo sa nám javí ako jasné a samozrejmé, sa často ukáže ako ilúzia, klam.
Na ilustráciu si pomôžem príkladmi z exaktných vied, konkrétne z astronómie, keď sa nám povedzme zdá „logické“, v zhode so zdravým „sedliackym“ rozumom, že zem je plochá alebo že v zime je Zem najviac vzdialená od Slnka, a preto je chladnejšie ako v lete, hoci reálne je to presne naopak a v zime je Zem približne o päť miliónov kilometrov bližšie k Slnku.
Ešte zjavnejší je rozpor medzi tzv. zdravým rozumom a skutočným svetom a jeho poznaním v spoločnosti a jej reflexii v sociálnych vedách. Zisťujeme, že takmer všetko, čo sa zvlášť v spoločnosti deje, je výsledkom vzácnych, ale nie takých zriedkavých, nečakaných udalostí, na ktoré radi zabúdame, počnúc prírodnými katastrofami a končiac nepredvídanými sociálnymi a politickými prevratmi a zemetraseniami.
Americký metodológ libanonského pôvodu Nassim Taleb ich vo svojej prelomovej práci nazval pre ich zdanlivo ojedinelý výskyt „čiernymi labuťami“ a uvádza, že len málokto (ak vôbec niekto) predvídal vznik druhej svetovej vojny, rozpad Sovietskeho zväzu a s ním tiež tzv. východného bloku alebo 11. september 2001, pád dvojičiek v New Yorku.
A s preceňovaním tzv. zdravého ľudského rozumu pravdepodobne úzko súvisí i ďalší náš „zlozvyk“ – zjednodušené, povrchné ponímanie kauzality, vzťahu príčiny a účinkov.
Čo je príčinou a čo účinkom?
Niektorí ľudia sú priam posadnutí neustálym hľadaním príčin a súvislostí, a to i tam, kde žiadne nie sú. Môže nám to ukázať niekoľko príkladov.
V 19. storočí počas japonsko-ruskej vojny postihla mnohých vojakov i zámožných ľudí v mestách choroba so zvláštnym názvom „beri-beri“. A keďže sa vyskytovala skôr v mestách, lekári odporúčali dlhodobý pobyt na vidieku. A pacienti sa tam naozaj uzdravili. Dôvodom však nebol samotný pobyt na vidieku, ale konzumácia strojovo spracovanej leštenej bielej ryže v mestách. Na vidieku sa nevyskytovala, uprednostňovali tmavú, priemyselne nespracovanú ryžu.
Po ďalšie príklady ani dnes netreba chodiť ďaleko.
Podobne ako v predchádzajúcom prípade sa u nás nedávno hľadal priamy kauzálny vzťah medzi ochorením na koronavírus a vekom pacientov. No čoskoro došlo ku korekcii takejto až príliš priamočiarej a zjednodušenej korelácie a v odborných kruhoch sa začalo hovoriť o tom, že fakt, že na koronavírus zomierajú prevažne starší ľudia, nemusí priamo súvisieť s vekom, ale s tým, že majú viac chorôb, čo môže mať v spojení s infekciou fatálne dôsledky. Kauzalitu tu netvorí len vek, ale aj choroby.
Je to vlastne analogický vzťah ako pri obezite a predčasnej smrti. Nikto nepochybuje, že tu je spojitosť, ale tiež platí, že nie každý s nadváhou predčasne umiera, dokonca niektorí sú celkovo zdraví: predčasne zomrú len ľudia s nadváhou, ktorí majú viacero spojených ochorení.
Príkladom nepochopenia zložitosti kauzálnych vzťahov môže byť úsilie predstaviteľov koaličných strán pri každej možnej príležitosti dokázať príčinnú spojitosť medzi protivládnymi protestmi a atentátom na Roberta Fica. Zabúda sa, že medzi možnými okolnosťami činu a samotným činom býva hlboká priepasť, ktorá oddeľuje jednotlivé udalosti.
Ani v tomto prípade preto bezprostrednou príčinou atentátu na Fica alebo najnovšie na Donalda Trumpa nie je vyhrotená politická situácia a rozdelenie spoločnosti na nezmieriteľné politické tábory. Keby to tak bolo, musela by sa z politického zápolenia stiahnuť akákoľvek opozícia, každý opozičný prejav (čo je zbožným, ale nesplniteľným snom asi každej vládnucej moci). A najmä, keby to tak naozaj bolo, tak zrejme len ťažko dokážeme vysvetliť, prečo sa atentáty stali práve teraz, a nie skôr, hoci nenávisť k Ficovi a Trumpovi trvá v istom spektre spoločnosti už niekoľko rokov.
Aby sa nejaká udalosť odohrala (a nezostala len na úrovni možnosti), sú potrebné ďalšie sprostredkujúce príčiny aj špecifický súbeh príčin. Pritom niekedy (a nie zriedkavo) býva rozhodujúca príčina či skôr podnet na udalosť, nenápadná, hlboko individuálna, špecifická a zdanlivo nepodstatná. Kto pozná tzv. efekt motýlích krídiel alebo sa mu vybaví atentát na arcivojvodu Františka Ferdinanda d'Este v Sarajeve ako údajná príčina vypuknutia prvej svetovej vojny, vie, čo mám na mysli.
Hlboko a komplexne sa na tento problém pozrel známy mysliteľ Zygmunt Bauman, keď sa zamýšľal nad príčinami vzniku holokaustu ako unikátneho fenoménu modernej epochy a zvlášť 20. storočia. Na jednej strane konštatoval, že holokaust je typickým prejavom modernej civilizácie. No zároveň tvrdil, že naša civilizácia nie je sama osebe dostatočnou príčinou vzniku holokaustu. Je však jeho nevyhnutnou podmienkou, ktorá umožnila vznik tohto jedinečného fenoménu.
Inými slovami, keby nebolo modernej západnej civilizácie s jej vyspelými technickými, vedeckými a sociálnymi prostriedkami, nebol by holokaust. No z faktu, že holokaust na rozdiel od genocídy je špecifický moderný jav, ešte nevyplýva, že ho možno bezprostredne spojiť či dokonca priamo stotožniť s modernou epochou.
To znovu a znovu ukazuje, že kauzalita je sama osebe veľmi zložitý systém vzťahov, kde neexistuje jedna príčina, ale celý reťazec príčin, ktoré spája nie hocijaká, povrchná, vonkajšia príbuznosť, ale – až na spomínanú bezprostrednú príčinu alebo podnet – vnútorná súvislosť, ktorá tlie pod povrchom.
No práve takéto a podobné zložitosti a nejednoznačnosti otvárajú priestor pre neúmyselné (keďže nájsť kauzálny vzťah, ako zdôrazňujem, nie je nikdy jednoduché) i úmyselné manipulácie s faktmi, či opäť neúmyselné, ale aj úmyselné zamieňanie si kauzálneho vzťahu s koreláciami, s vonkajšími, nepriamymi súvislosťami a spojitosťami, ako sa to stalo v spomínaných prípadoch.
Existuje vôbec náhoda?
S kauzalitou a jej zjednodušeným ponímaním súvisí aj ďalší pomerne rozšírený jav – absolútne odmietanie náhod. Náhoda a príčina sa navzájom vylučujú: ak má niečo príčinu (a podľa mnohých stúpencov tohto prístupu má všetko príčinu), nemôže existovať náhoda. Všetko, čo sa vo svete udialo alebo deje, je koniec koncov dielom osudu, predurčenosti, nevyhnutnosti.
To sú známe osvietenské príklady s uvoľnenou škridlou zo strechy, ktorá nám padne na hlavu: pre osvietencov je to čosi nevyhnutné, lebo má svoje príčiny. Takouto zdanlivou náhodou môže byť stretnutie s priateľom v cudzom meste a dokonca v cudzej krajine, ktorého sme „sto rokov“ nevideli. No reálne nie všetko, čo má nejakú príčinu, je v danej chvíli aj nevyhnutné a pochopiteľné. Náhoda v našom príklade nespočíva v tom, že by sme tu nenašli „logické“ vysvetlenie ich stretnutia, ale v jeho kontexte, v zvláštnych „spojitostiach“ , konfiguráciách (cudzie mesto, krajina...). A práve určitý kontext vtláča každej udalosti význam a charakter, t. j. či ju celkove označíme ako náhodnú alebo nevyhnutnú.
Nedávny európsky šampionát vo futbale nám môže názorne vysvetliť aj túto zložitosť. Povedzme nejaké družstvo, ako sa tam stávalo, hralo takmer celý zápas slabo až do chvíle, keď po náhodne strelenom kope dalo gól. A od tejto chvíle začalo hrať skutočne futbal. Kým dovtedy komentátori hovorili o nezohratosti družstva, slabej taktickej či kondičnej pripravenosti, o chybách jednotlivcov, zrazu zmenia tón a, naopak, chvália taktickú vyzretosť mužstva, jeho dômyselnosť, dobrú kondíciu, šikovnosť jednotlivcov...A tak aj strelený gól sa nám javí nevyhnutným dôsledkom týchto a podobných predností.
To je opäť len jeden z príkladov, ako veľmi túžime po jednoduchých a zrozumiteľných vysvetleniach, kde náhody nemajú miesto. V skutočnosti sme nimi doslova obkolesení.
Keď vedci v roku 1991 vyvinuli liek na zmiernenie bolestí hrudníka, ani len netušili, že práve objavili „zázračný“ liek na zvýšenie sexuálneho vzrušenia, viagru. A takto nejako vznikla väčšina vedeckých objavov a technických vynálezov.
Daguerrov objav fotografie, ktorému pomohla rozliata ortuť z rozbitého teplomera, Flemingov objav penicilínu, keď si po návrate z dovolenky všimol na neumytých miskách s kultiváciami stafylokokov zelenkastú pleseň, v ktorej okolí už stafylokoky ďalej nerástli, z čoho usúdil, že pleseň zadržiava vývoj baktérií. Spencerov objav mikrovlnky, ktorému sa jedného dňa pri práci s radarom vo vrecku roztopila tabuľka arašidovej čokolády a vedec si uvedomil, že za náhle zvýšenie teploty môže účinok mikrovĺn z radaru, s ktorým práve pracoval...
Einstein sa preslávil mnohými bonmotmi a jeden z nich hlásal, že „boh nehrá v kocky“, teda hru, ktorá predpokladá náhodu. Neznámy autor reagoval myšlienkou, že „náhoda je tiež koniec koncov boh“, keďže je všadeprítomná a všemocná. A ako niečo individuálne, zvláštne, spravidla neopakovateľné, nepredvídateľné, neisté, spojené s rozmarmi existencie, sa môže stať zmyslom života a môže sa podieľať na opakovanom zrodení sveta. Alebo ako to ešte poetickejšie vyjadril známy dánsky rozprávkar Hans Christian Andersen: „Náhoda je poézia na kvete všedného dňa.“
No aby som sa vrátil k úvodu. Spomínané aj ďalšie podobné chyby nášho každodenného myslenia nás nemusia priamo priviesť do náručia konšpirátorov a ich teórií, ale môžu tomu pomôcť. Preto je dôležité si ich každodenne uvedomovať a dávať pozor nielen na to, čo si myslíme, ale ako myslíme.
A najmä – majme chuť a vôľu premýšľať!
