Správa o oľanistických fiatkách, ktoré sa stále nedostali k oprávneným nájomníkom, by na niekoho mohla pôsobiť ako osviežujúci závan starých čias. Krajina síce bola vydaná napospas rozmarom nevyrovnanej osoby (vraj nemáme hovoriť psychopat), ale bola to zábava. Úchylná a drahá, ale zábava.
Pravda, prejedali sa miliardy na dlh, politici sa chválili snahou zatvárať súperov, obdeň sme čelili vládnej kríze, riadenie pandémie stálo zopár tisíc ľudí doslova život a hospodárstvo na ne doplatilo miliardovými stratami (to skonštatoval vtedajší premiér).

No v kontexte snáh o depenalizáciu trestnej činnosti, ovládnutie justície, verejnoprávnych médií, likvidáciu inštitúcií a vyháňanie Slovenska zo západného okruhu pri podobne „zodpovednej“ fiškálnej politike to môže pôsobiť takmer ako želateľná alternatíva.
Ak to niekomu naozaj napadlo, treba si povedať, že keby nebolo to prvé, súčasným aktérom by sa tak ľahko neorganizovalo to druhé. Nakoniec sa tak v tých fiatkách vlastne vozíme všetci.