Autorka je spisovateľka
Ako sa meníme my, mení sa aj obsah našich strašidelných príbehov, no pocit strachu zostáva rovnaký.
Budova, v ktorej sme boli ako dvanásťroční ubytovaní na školskom výlete, mala obrovské okná bez žalúzií. Pamätám si to, lebo som pod jedným ležala a vyjavene hľadela na kosáčik mesiaca, kým moje spolužiačky – moje spolubývajúce na tri dni – si rozprávali strašidelné príbehy.
Pretekali sa, ktorá vytiahne desivejšie či nechutnejšie detaily, a mne sa zdalo, že sa všetky náramne bavia, len ja jediná umieram od strachu. Oči som zažmúrila až nadránom, a spánok mi dlho nevydržal, keďže cez veľké nezakryté okná prenikalo svetlo a teplo.
Mládež si hovorí strašidelné príbehy z rôznych dôvodov: túži po vzrušení, vyjadruje svoje obavy, posilňuje tak sociálne väzby medzi jednotlivými členmi. Tí získavajú pocit kontroly nad neznámym a zdokonaľujú svoju kreativitu a fantáziu.
Ani chlapci toho veľa nenaspali: na malom televízore v spoločenskej miestnosti pozerali na kazete filmy zo sérií Votrelec a Terminátor. Druhý večer som zachytila iba útržky, záblesky odtrhnutých končatín, úzkostnú atmosféru vesmírnej lode, vresk a streľbu.
