Autor je umelec a publicista
Reakcia Ruska na otvárací ceremoniál olympijských hier v Paríži pripomenula vtipy o Rádiu Jerevan, na ktorých sa pamätníci bavili pred rokom 1989.
„Otvorenie som nepozerala, ale keď sa ku mne dostali jeho fotografie, nemohla som tomu uveriť,“ uviedla hovorkyňa ruského ministerstva zahraničných vecí Maria Zacharovová. A hoci ceremoniál neprenášala žiadna ruská televízia a ruským predstaviteľom vlastne vôbec nestál za pozornosť, pre istotu po jeho skončení predložili dlhý zoznam toho, čo sa im na ňom nepáčilo a čo ich priam pohoršilo.
Pohoršenie však neprejavili iba ruskí predstavitelia. Umelecké výjavy, ktoré boli podľa ich autorov oslavou tolerantnosti, sa dotkli aj niektorých svetových predstaviteľov cirkvi a politikov. Na miestnej úrovni sme zaznamenali napríklad kritické vyjadrenia Milana Majerského alebo Tomáša Tarabu.
Podľa Tarabu otvárací ceremoniál ukázal „dekadenciu európskej kultúry na úrovni Rímskej ríše pred jej rozpadom“. Dajme bokom otázku, ako nazvať pôsobenie Tarabu v rezorte, za ktorý nesie zodpovednosť, ak nie dekadenciou, a pristavme sa pri často opakovanom príbehu o úpadku európskej kultúry.
Podľa jeho šíriteľov sloboda, otvorenosť a tolerancia nevyhnutne spôsobujú slabosť, neporiadok a zaostávanie. A zapojenie predstaviteľov menšín a ľudských zvláštností do projektu otvorenia olympijských hier má byť toho symbolom.
No čuduj sa svete, otvárací ceremoniál v Paríži ani samotné olympijské hry vo Francúzsku sa neprepadávajú do chaosu a zmaru, práve naopak. Pripraviť na Seine a v uliciach Paríža spektakulárne predstavenie takých rozmerov vyžaduje najvyššiu úroveň plánovania, logistiky a spolupráce. Organizátorom sa to podarilo napriek dažďu do takej miery, že kritikom ostalo iba pohoršovanie nad prejavmi umeleckej tvorivosti a malicherné poukazovanie na drobné zaváhania.
Kritika hedonizmu a pohodlnosti západnej civilizácie obsahuje aj isté racio. Napriek všetkým ideálom svet, v ktorom žijeme, nie je výlučne priateľské miesto, kde sa ľudia môžu oddávať iba konzumu zážitkov a rojčeniu. Vytvoriť priestor, kde môže človek slobodne prejaviť svoju tvorivosť, zvyčajne nie je možné bez tvrdej práce ľudského spoločenstva. To sa však Francúzsku podarilo a namiesto úpadku civilizácie sa prejavila jej sila.
Schopnosť pozvať ľudí z celej planéty na spoluprácu na spoločnom projekte a vo svete zmietanom bezpečnostnými hrozbami vytvoriť miesto, kde môžu prejaviť svoj potenciál a jedinečnosť, rozhodne nie je prejavom dekadencie.
