Autorka je spisovateľka
Mnohí si pamätáme, kde nás zasiahla informácia o páde WTC v New Yorku, a vieme, čo sme robili vo chvíli, keď sme v rádiu začuli zvesť o smrti lady Diany.
Život bol v tých chvíľach zvláštne nejasný, aspoň ja som mala niekoľko prvých minút pocit, že som v polosne, ako keď ma mama budievala do školy. V jednej chvíli sa tešíte na film, ktorý si večer pozriete. Tešíte sa na obľúbený nápoj a nohy vyložené na pohovke, lebo deň bol dlhý a ťažký, v nasledujúcej sa vám do tváre nahrnie červeň, ťažko uveriť videnému a rukou si držíte ústa. To je potvrdený podvedomý reflex.
Niečo sa stalo
Rovnako to mám s pätnástym májom tohto roku. Je vo mne odložený a uschovaný. V tú stredu som bola na športovom podujatí ako súťažiaca. Kolektívny šport, podrobnosti nie sú podstatné.
Viedli sme etapu. Valili sme sa vpred. Po troch neúspešných dňoch nás zavalili priaznivé podmienky na všetkých frontoch. Vymieňali sme si pohľady, smiali sme sa a kričali. Jeden z tých zážitkov, ktoré sú odmenou, predsa len nemám dvadsať.
V to isté popoludnie jeden z mojich najlepších priateľov oslavoval päťdesiatku. Usporiadal slávnosť na streche budovy, ktorá je galériou. Bola som tam len v duchu, uprednostnila som zážitok pred oslavou, ale myslela som naňho. Dostávala som priebežné správy, oslava sa vyvíjala priaznivo, aj keď na jej konci niekto vytrhol hromozvod.
Vedomie, že vedieme a neustávame, kulminovalo vo mne do vybuchujúcich emócií dobre ukrytých pod vetrovkou. Náhle prišla iná správa, nie zo strechy. Postrelili premiéra, v meste, ktoré milujem.
Ja, Prievidžanka, mám rada Handlovú a nikdy to nezabudnem spomenúť nahlas, keď cez ňu prechádzame. Kto okrem Handlovčanov má rád Handlovú? Presne pred desiatimi rokmi vyšiel album Mojej reči aj s touto skladbou: „Čo povedať o meste, ktoré prejdeš za pol dňa? ... V uliciach je strach, lebo v kuchyniach je hlad. Zaspáva sa zle, pokiaľ v duši vládne plast, gamblujeme automat, čo nikto nevie hrať, my sa tomu vieme smiať, pokiaľ v bytoch nie je tma.“
Ešte stále sme pretekali a náhle sme poľavili. Niečo sa stalo. Po dojazde som si v telefóne prezerala miesto útoku a ľudí, ktorí tam boli. Uvidela som tváre mojich príbuzných. Prišli si podať ruku s tým, koho volili a komu veria.
Majú veľa rokov, veľa tráum, veľa ťažkého za sebou. Jednoduchí dobráci, ktorí nepoznajú dejiny sveta, pri nákupe potravín zvažujú každý cent, milujú svoje deti a vnúčatá. Nikdy nemali nič navyše. A majú iný názor, ale neopúšťam blízkych preto, lebo si myslia niečo iné ako ja.
Tu na ďalekom vidieku treba prežiť. Raz dávno som sa príbuznej opýtala, čo je pre ňu sloboda. „Sedieť na balkóne a dívať sa.“ V hnedom paneláku v Handlovej. Len toľko.
Nič o moriach, o cestách, o zvyšovaní dôchodkov. Konkrétne títo dvaja nikomu nevnucujú svoje vnímanie a sú sami pre seba. Ja ich neobhajujem, len opisujem realitu. Som k nim láskavá a mám ich rada. Nie preto, že si dookola opakujem potrebu spájať, vnímať a pokúšať sa porozumieť ich preferenciám.
Premýšľam o príčinách – o povahe osudu a osude pováh. Vyhodila som bodáky a chodím neozbrojená. Usilujem sa počúvať. Je to ťažké.
Handlová, sin city
Handlová je špecifická. Keď ju Henrich Kricker v osemdesiatych rokoch štrnásteho storočia založil, spolu s približne dvesto osadníkmi priniesol aj typickú nemeckú stavbu tých čias, kamenný dom.
O necelých šesťsto rokov dorazila sorela, socialistický realizmus, a je len málo miest, v ktorých stoja domy, aké vidíš tu. Volali ju Krickerhau – Handlovú, kde ti pri nákupe ukradnú peňaženku tak nebadane. Handlová, sin city.
Namiesto oslavy výborného umiestnenia sme hľadali ďalšie a ďalšie spravodajstvo, komentáre, vyhlásenia. Nikto nežiaril, ani víťazi.
Odrazu bol jún. Prišiel prvý poatentátový prejav, sem-tam spŕchlo a dozreli moruše, čerešne, jahody aj egreše. Neustále zdôrazňovanie, že sme suverénny štát.
Jean Bodin bol francúzsky právnik, filozof a ekonóm a zomrel v roku 1596. V onom ranom novoveku bol presvedčený, že suverenita musí stáť na jedinom jednotlivcovi. Moc sa nedá deliť, musí patriť jednému človeku.
Ktovie, aké charakteristiky tohto u nás neustále akcentovaného výrazu by ponúkol o dvesto rokov neskôr, v čase vzniku francúzskej Prvej republiky.
Po voľbách do Európskeho parlamentu som išla vykopať prvé zemiaky, či už sú. Sadila som ich koncom marca. Boli obrovské, najväčšie za posledné roky. Potešilo ma to a ukázala som úrodu starkej.
Bez zbytočného filozofovania mi šmahom ruky vysvetlila priamu úmernosť. „Vieš, kedysi sa to tak hovorilo, sprostý sedliak, veľké zemiaky. Mohli byť aj menšie, pravda?“
