Autorka je režisérka
Slovenské dejiny 20. storočia sú bohaté na zmeny politických režimov, a teda aj na tragické dôsledky prevracania kabátov. Tragické preto, že popieranie svedomia a násilné prekalibrovanie hodnotového kompasu spravidla zdraviu neprospievajú.
Každý autoritársky režim má ambíciu brutálnym spôsobom znásilniť slobodnú tvorbu. Umenie je však syntézou fyzického tvaru a výrazu autorovej psychiky, čiže v prípade, že je výsledný tvar v rozpore s hodnotovým nastavením autora alebo jeho svetonázorom, vznikne v najlepšom prípade brak, v najhoršom večná hanba.
Po druhej svetovej vojne sa od literatúry vyžadovalo, aby propagovala idey komunizmu. Detská tvorba sa začala hemžiť pioniermi, sovietskym hrdinstvom, partizánmi a svetovým mierom. Poeti súkali rýmovačky, ako propaganda pískala. „Ide národ po ulici, spev sa nesie: hojajaj! Natešení robotníci oslavujú Prvý máj.“
Túto diskutabilnú záležitosť zveršovala sestra presvedčeného autonomistu a medzivojnového politika, čo sa v slabšej chvíli dokonca neváhal vyznať z obdivu k NSDAP, Martina Rázusa, prekladateľka a spisovateľka Mária Rázusová-Martáková, ktorej knižky bez pochýb ohmatali rúčky každého slovenského občana.
Narodila sa v evanjelickej rodine a ako bolo u protestantov zvykom, jej vzdelávaniu a čitateľskej gramotnosti prikladala rodina veľký význam. Vyštudovala učiteľstvo a práca s deťmi ju celkom pohltila. Začala písať jednoduché verše pre najmenších a takmer okamžite bolo jasné, že jej tvorba patrí medzi to najkvalitnejšie, čo v detskej literatúre vzniklo.
Verše plné hravosti a nesmierneho citu, nenútené, nežné a pôvabné, úplne zbavené infantilnej naivity, obsahujúce pravdivé posolstvo obrazu sveta, písala mladá žena, ktorá trpela vážnym kĺbovým reumatizmom a vlastné deti mať nemohla.
Komunistický režim a ním komunikovaná ideológia boli v ostrom kontraste s jej osobným svetonázorom a vnútornými hodnotami. Napriek tomu v päťdesiatych rokoch prekladala a prebásňovala predovšetkým ruskú literatúru. Azda si tým vykúpila možnosť publikovať.
Básničky, ktorými musela oslavovať režim, vyzneli rozpačito, zato Ranená breza patrí k najrecitovanejším kúskom školských kôl Hviezdoslavovho Kubína.
„Mesiačik veľký, zlatistý, bozkával brezu na listy: Brezička, breza, riekni mi, prečo tak plačeš noci, dni?“ Nech hodí kameňom, kto nevie naspamäť prvé štvorveršie. Alebo aspoň riekanku Varila myšička kašičku.
Keď bolo jasné, že choroba ju čoskoro oberie o všetky sily, narýchlo jej súdruhovia odklepli titul zaslúžilá umelkyňa, krátko pred smrťou, ktorej šesťdesiate výročie si práve pripomíname.
„Keď príde Tvojho pokušenia chvíľa, že by si mohol priehrštiami brať, i keby tma Ti každú stopu skryla, Ty musíš brat môj, čisté ruky mať.“ Komu to adresovala inému než nám, ktorých detské pršteky ohmatávali Prvý aj Druhý venček, doteraz zasunutý v našej polici s detstvom.
