Autor je filozof a bývalý politik a poslanec Európskeho parlamentu
Zahraničná aj európska politika vlády pripomína nakopené haraburdie siláckych rečí, pochybných symbolov, pragmatických krokov a nečakaných avantúr. To, čo sa doteraz nazývalo „národno-štátne záujmy“, prestalo existovať.
Koncept „suverénnej zahraničnej politiky“ je len rétorickou figúrou pre voliča, ktorého Róbert Fico oslovuje napínaním svalov proti Bruselu. V nejakej podobe musí predsa vystupovať ako „národný hrdina“. V akej polohe sa to však dá v rámci EÚ?
V svetlých časoch Smeru vytvárali takúto možnosť práve integračné kroky: vstup do schengenu, do eurozóny, vytváranie mechanizmov proti finančnej kríze (známy euroval), a keď toto všetko bolo hotové, potom „byť v jadre EÚ“: za to dostal Fico od bruselského šéfa Junckera odmenu v podobe bratislavského summitu EÚ. (Mimochodom, bol dobre organizačne zvládnutý, ale obsahovo bol presr..., teda premárnenou príležitosťou).
A tak dnes môže svoje „hrdinstvo“ ukázať iba v odboji proti Bruselu: je to módna vlna, ktorá sa spustila od migrantskej krízy a na ktorej sa vzopäla a revitalizovala krajná pravica v celej Európe.
Protibruselské „hrdinstvo“
Fico by rád toto protibruselské „hrdinstvo“ udržal v rétorickej polohe. Je tu však problém: rázny útok Ficovej vlády proti všetkým trestnoprávnym inštitúciám republiky (zrušenie špeciálnej prokuratúry, rozklad NAKA, cielený útok na „nelojálnych“ sudcov, zmena Trestného zákona na účel „plazivej amnestie“ pre podozrivých a vyšetrovaných atď.), ako aj podriaďovanie si verejnoprávnych médií narazili na odpor Bruselu.
