Autor je filozof a správca Nadácie otvorenej spoločnosti
„Milovať znamená dať niečomu prednosť.“ (Karel Čapek)
Dňa 14. marca 1939, keď poslanci slovenského snemu spolu s vyhlásením slovenského štátu slávnostne v mene národa prisahali vernosť nacistickému Nemecku, im jedenásť slovenských osobností na čele s generálom Viestom adresovalo verejnú výzvu, aby tak nerobili. Aby nezrádzali vernosť Československej republike. A s odkazom na legionárov z prvej svetovej vojny písali: „Kladieme vám na srdce, aby ste nezneuctili slovenskú národnú česť a pamiatku našich mŕtvych druhov v čele s generálom M. R. Štefánikom.“
Statoční sa nájdu aj v najtemnejšej chvíli
V situácii, keď sa na Slovensku dvíhala obrovská vlna nadšenia z pocitu „my sme tu doma“, spievalo „rež a rúbaj do krve“ a chystali „poriadky s Čechmi a Židmi“, to pre nich nemohlo dopadnúť dobre. Ale urobili to a vďaka tomu sa my dnes na ten list odvoláme ako na zdroj (národnej) hrdosti, že aj v tých najtemnejších chvíľach sa našlo aspoň jedenásť statočných alebo, ak chcete, triezvych medzi opitými (mocou).
Z neskoršieho obdobia komunistickej totality existujú desiatky, možno stovky podobných príkladov opitosti mocou. Podstatné je, že ľudí, ktorí sa im stavali na odpor, pribúdalo. Osobitne v kruhoch veriacich a vďaka aktivitám podzemnej cirkvi.
V jej prostredí aj vznikla najväčšia petičná protirežimová akcia vo východnom bloku za náboženské a občianske slobody. V roku 1988 sa z iniciatívy českého aktivistu Augustína Navrátila za štyri mesiace našlo pol milióna ľudí, z toho tristotisíc zo Slovenska, ktorí svojím podpisom povedali režimu „stačilo“.
Po roku 1989 sa situácia skomplikovala. Spoločné cesty kresťanského a občianskeho disentu sa na chvíľu rozišli. A tak, keď sa vo voľbách v roku 1992 zvyšky liberálneho krídla VPN ani len nedostali do parlamentu, začínalo sa opäť takmer od nuly.
Čo by dali za naše karty dnes?
Politicky zdecimovaní liberáli sa len pomaly zviechali, voľby v roku 1994 opäť vyhral Mečiar a zo Zlatej Idky spustil taký valec, že tu štát organizoval teror a politické vraždy. No opäť – nevzdali sa. A pravda je, že oproti roku 1939 či časom komunizmu aj mali o dosť lepšie karty. A v roku 1998 doviedli proeurópsku časť spoločnosti k víťazstvu.
Tak sa v spomienke na nich pozrime na nás dnes. Čo by dal Viest, čo by dal Mikloško z roku 1988, čo by dali bývalí vépeenkari v 1992 za naše karty dnes?
Dnes, keď sa na nás valí zrušenie takej, onakej inštitúcie, odvolanie toho, hentoho talentovaného človeka, prepustenie hentakého gaunera z basy atď. Do toho vojna na Ukrajine, Trump, klíma, Čína a neviem čo všetko, tak je normálne, že z toho ide strach, ktorý človeka paralyzuje. Spomeňte si vtedy na Viesta zo 14. marca 1939.
A uvedomte si, že toto nie je len „ich“ svet. Svet ľudákov, komunistov, mečiaristov, neonacistov z SNS. Je to vždy a stále aj náš svet, ktorý chceme budovať. Existuje tu predsa aj naše Slovensko, ktoré milujeme.
Existujú dva strachy. Ten, ktorý paralyzuje, a potom je taký, ktorý sa vďaka vzdoru mení na odvahu.
Je nás veľa
Vyberte si. Medzi apatiou a aktivitou, ktorá nás ženie vpred s vedomím, že nič netrvá večne, smerom k väčšej občianskej ušľachtilosti, novým priateľstvám a lepšiemu zmyslu pre humor.
Máme tie tri kľúče, je nás veľa, sme v EÚ. Vyberte si jednu vec na ktorej vám záleží, a venujte sa jej. Ukážte, že ju – ako by povedal Karel Čapek – milujete tým, že jej dávate prednosť.
Alebo si zaspievajte s Davidom Bowiem (Under pressure), že „láska je to, čo vás naučí zmeniť spôsob, akým sa sami o seba staráme“. Možno toto mal na mysli Václav Havel, keď si za svoje politické heslo zvolil tú slávnu vetu.
Lebo vedel, že len práca je láska. A že práve v tomto zmysle je láska sen, pre ktorý sa oplatí žiť.
Tak do toho.
A keď sa vám náhodou nechce, lebo vám Šimkovičová, Fico, Danko nestoja za to, položte si otázku, ako chcete prežiť svoje vlastné životy, v akej krajine chcete, aby vyrástli vaše deti. A spomeňte si, že nič netrvá večne.
A popritom pripomeňte sebe aj im osudy povedzme ľudáckeho politika Alexandra Macha po druhej svetovej vojne, komunistického pohlavára Viliama Šalgoviča po roku 1989 alebo z najnovších dejín mečiarizmu dajme tomu takého Karola Martinku alebo Jaroslava Svěchotu po 1998.
Pravda je totiž taká, že nikto z tých pred nami, na ktorých odkazujeme, keď hľadáme hrdosť na krajinu, nemal na vzdor lepšie karty.
A preto neexistuje dôvod, prečo by nás nemalo baviť.
