Otázka, či výtržnosti tandemu Susko – Šimkovičová si žiadajú nové premeriavanie vzdialenosti, ktorú na maďarskej ceste prešiel Fico IV, je zástupná. V porovnávaní klinických príznakov sa miešajú dva javy.
Zatiaľ čo v centralizácii moci, v plošnosti podvolených inštitúcií je Orbán ďaleko vpredu, Fico IV je nedostihnuteľný primitivizmom, barbarizmom, antikultúrnosťou procesu režimovej zmeny. Vyvodzovať z toho závery – opäť klasika – je miešanie hrušiek s jablkami.
Môžete viesť polemiku, že takú brutálnu intervenciu do právomocí inej ústavnej moci, ako je skrečovanie právoplatného výroku súdu ministrom spravodlivosti (spravodlivosť trikrát podčiarknuté), si zrejme netrúfnu ani v hocijakej autokracii. Teda aspoň takej, ktorej záleží na tom, aby nevyzerala ako úplná diktatúra.
Tvrdiť však len na základe vypustenia na osem rokov odsúdeného korupčníka (ktorý nosieval do banky peniaze – 200-tisíc eur – v igelitke), že slovenská justícia je už v podvolenejšom postavení než napríklad turecká, je nenáležité. Darmo namietate, že otázka nestojí tak, že či, ale kedy sa aj na Slovensku bude chodiť do basy za kritiku vládneho programu.
Zatiaľ platí, že sto uväznených novinárov – to je Turecko – je väčšie ohrozenie slobody než selektívne vypúšťaní mafiáni. (Napríklad Kočner ešte zostáva vo väzení. Otázka „dokedy“ je legitímna, ale špekulatívna.)
Kamkoľvek prstom ukážeme, že došiel Fico IV – Miskolc, Kál-Kápolna, Mezokovesd, Hatvan, Godollo –, je malomyseľnosť hovoriť, že postup na maďarskej ceste je nevratný. Vyzerá to tak, ale kumulácia čistiek a amnestovanie kriminálnikov – všimnite si: Mečiar ešte „pro forma“ vyhlásil amnestiu, Fico IV sa predstieraním legality už nezdržiava – sú príležitosť na vzopätie.
Petícia proti Šimkovičovej a vyhlásenia Šimečku aj Gröhlinga, že nebudú čakať na začiatok parlamentnej sezóny, sú lastovičky nádeje na spomalenie či vychýlenie rýchleho priebehu kontrarevolúcie.
Keby sa mohli inšpirovať státisícovými pochodmi, či už proti jedinej zmene zákona v osemmiliónovom Izraeli, alebo proti zákonu o zahraničných agentoch v trojmiliónovom (!!) Gruzínsku. Február 2018 s pádom Fica III naznačuje, že by mohli azda hýbať aj vládou Fica IV.
Chce to len krotiť pohodlnosť, samoľúbosť a lenivosť a dostať sa do obrazu, že čo sa na Slovensku vlastne deje (okrem toho, že Matovič nevie predať fiatky z kampane a štátny tajomník poletuje príliš nízko po prírodnej rezervácii). Nie je to až také zložité.
Jasné, sme na Slovensku, ale to sme boli aj v septembri 1998.
