Autorka je režisérka
Keď čerstvo po vojne nakrúcal Paľo Bielik hraný film Vlčie diery, v ktorom použil autentické zábery zo SNP, mal pri sebe dvadsaťtriročného pomocného režiséra, z ktorého sa neskôr stal priekopník slovenskej dokumentárnej tvorby.
Od narodenia Vlada Kubenka práve uplynulo sto rokov. Vlčie diery nakrúcali ešte predtým, ako sa udial prevrat, nazývaný komunistami Víťazný február. Po ňom sa na filmy začala uplatňovať ideologická cenzúra a požiadavka, aby umenie plnilo funkciu štátom diktovanej propagandy. Na túto tému spomenul Dušan Trančík v dávnejšom rozhovore vtip o definícii socialistického realizmu.
Kráľ, ktorý je slepý na jedno oko a chromý na jednu nohu, požiada maliarov, aby namaľovali jeho pravdivý obraz. Všetkých dá obesiť okrem jediného, ktorý ho namaľuje, ako mieri zbraňou, kľačiac na chromom kolene a žmúriac slepé oko. Socialistický realizmus nestál o zobrazenie zjavnej skutočnosti, tobôž pravdy, ale o spôsob, ako kamuflovať hendikep.
S Dušanom Trančíkom nakrútil Vlado Kubenko vzácny dokument Tryzna, ktorý zachytáva masové smútočné zhromaždenia po skone upáleného študenta Jana Palacha. Tisíce ľudí sa zhromaždili, aby spoločne trúchlili. Smútok je stav ľudskej duše, vysvetľoval v ich snímke prozaik Roman Kaliský, smútok v národe je neoddeliteľným stavom duše národa, nemožno ho vyhodnotiť utilitárne, zvažovať, čo prináša pre politiku, obyčajne krátkodobú. Pekne to povedal.
Nasledujúcich dvadsať rokov nesmel Kaliský publikovať a Nežnej revolúcie sa dočkal v montérkach na stavbe. Vlado Kubenko sa sústredil na dokumenty o umelcoch a umení a Dušan Trančík bojoval o svoju vnútornú integritu. Normalizácia zlomila ľudí cez kompromisy, vysvetľuje v dokumentárnom portréte. Kto chcel zostať a tvoriť, musel hrať s komunistami nejakú hru. Jej súčasťou boli kompromisy, ktoré si vyžiadali daň.
Umelci na ten kompromis doslova ochoreli a chronický stav sa vyznačoval stratou osobnej identity.
Ešte pred Palachovým upálením využil Kubenko ilúziu slobody, v akej sa kúpalo Československo pred okupáciou, a spolu s ďalšími režisérmi nakrútil dokument Čas, ktorý žijeme. Sledujeme v ňom Gustáva Husáka, ako odpovedal na otázky z publika. Jednu mu podali na nepodpísanom papieriku. Pán doktor, stálo na ňom, neopijete nás?
Apriori neveríme nikomu, vysvetľoval budúci normalizačný prezident našej socialistickej vlasti. Počúvame reči a vidíme činy. Hodnotíme na základe toho, či je konanie a tvrdenie v súlade. A ja vás prosím, žiadal Husák, aby ste tento kritický postoj mali aj ku mne. V hocakej funkcii, malej či veľkej, by som sa snažil čestne, poctivo s rozumom. Po čase zhodnotíte, či som vás opil. Mladí ľudia mu tlieskali, až dlane štípali.
Kubenkove filmy máme na polici s rodinným striebrom. A Husáka... Nuž, je to ako vravel.
Po čase sme zhodnotili.
