Autor je bývalý poslanec NR SR, expredseda strany Spolu, pôsobí ako vedecký koordinátor Európskej siete expertov na ekonómiu vzdelávania, hosťuje na Sciences Po
Pred troma mesiacmi útočník takmer zastrelil predsedu vlády a šokoval Slovensko a celý svet. Politici i domáci a zahraniční pozorovatelia vtedy predpovedali, že slovenská politika sa zásadne zmení.
No ak sledujete správy alebo sociálne siete, atentát a jeho dôsledky v nich nevidíte a necítite. Politika a médiá vyzerajú rovnako ako pred streľbou v Handlovej. Dokonca sa obnovujú protesty proti vládnym krokom.
Ako je to možné a čo hovorí o slovenskej spoločnosti fakt, že najšokujúcejší teroristický čin ponovembrových dejín sa skončil, slovami Johna Keatsa, tak rýchlo „vyrytý do vody“?
Atentát nezmenil Fica ani jeho politiku
Začnime tým pozitívnym. Po streľbe sa ďalšia eskalácia zastavila, čo umožnilo vyprchanie atentátu ako témy. Keby na guľky reagoval napríklad priaznivec Smeru útokom na predstaviteľa opozície, ktovie, kde by sme dnes boli.
V živote sa málokedy dokážeme tešiť z nenaplnených hrozieb, ale fakt, že Slovensko zostalo bez ďalšieho násilia, si môžeme pripísať k dobru.
Robert Kaliňák, Matúš Šutaj Eštok aj samotný Robert Fico sa po útoku správali všelijako. Treba však jednoznačne povedať, že ho nevyužili na zásadné obmedzenia liberálnej demokracie.
Nech si myslíme o lex atentát čokoľvek, pre slovenskú demokraciu bude mať takmer nulové dôsledky. Dôkazom je, že jeho najdiskutovanejším ustanovením sa stala triviálnosť – premiérova doživotná renta.
Pokračujúce prenasledovanie poctivých sudcov, prokurátorov a policajtov je hrozná vec, ale nijako nesúvisí s atentátom – tento valec sa rozbehol dňom vymenovania vlády a ide stabilnou rýchlosťou. Je to bizarné, ale viac ho ovplyvňujú veci ako taktizovanie s uhorkovou sezónou než streľba na predsedu vlády.
Ak si predstavíme, čo by s takouto „príležitosťou“ dokázal napríklad Viktor Orbán, môžeme sa poďakovať vládnej koalícii za určitú zdržanlivosť v skutkoch.
Iné je to v rečiach. Samotný premiér v prvom vystúpení po atentáte pred európskymi voľbami skúsil urobiť z atentátnika opozičného agenta, čím však paradoxne najviac prispel k návratu do normálu.
Keby bol spoločenský šok z takmer dokonanej vraždy využil na skutočný pokus o zmier, mohol úplne zmeniť to, ako je vnímaný, a dostať sa zo spoločenského a voličského geta, do ktorého sa postupne uchýlil v uplynulých rokoch.
Nie, voliči Progresívneho Slovenska by ho nezačali uznávať, ale mohol sa vrátiť niekam do roku 2013, keď ho akceptovala väčšina. Namiesto toho sa rozhodol mobilizovať extrémnejšiu časť spoločnosti, ktorá je dnes jeho voličskou základňou.
Pokračoval druhým vystúpením na oslavách svätého Cyrila a Metoda, kde nielen zneužil štátny sviatok na stranícky prejav, ale voči Progresívnemu Slovensku použil neakceptovateľný jazyk. Tým všetkým odklial opozičných politikov a voličov, ako aj kritické médiá.
Z pekla a ohňa kyborg povstal...
Udalosti posledných dní, keď minister spravodlivosti Boris Susko a ministerka kultúry Martina Šimkovičová fackovali hlava-nehlava spravodlivosť a slušnosť, dokonali návrat k stavu pred 15. májom. Nekoná sa zmierenie ani eskalácia, ale vlastne „len“ pokračuje povolebná politika búrania právneho štátu a vandalizácie inštitúcií.
Robert Fico k upokojeniu situácie – opäť nechtiac – prispel aj tým, ako veľmi mu záleží na projekcii sily a nezraniteľnosti.
Ťažko povedať, či je to vec povahy alebo politickej stratégie, ale zjavne chce, aby ho ľudia videli výhradne v polohe alfa samca, ktorý ako nezničiteľný kyborg prejde peklom a ohňom bez zásadnej ujmy.
Získava tým obdiv a rešpekt dokonca aj u časti opozičného publika, pretože bez ohľadu na politický názor sa človeku zatajuje dych pri pohľade na šesťdesiatnika, ktorý rozchodil operáciu srdca, dlhodobú konzumáciu alkoholu, roky obáv o svoju slobodu a nakoniec po štyroch guľkách nielen vstal z postele, ale dokonca demonštratívne odhodil barlu.
Tento prístup však zároveň oslabuje politickú silu atentátu, u konšpiračnejších voličov opozície dokonca vyvoláva teórie, že všetko bolo fingované.
Bez pohybu sú dokonca i politické preferencie. Prvé prieskumy po streľbe vyvolali dojem, že Smer významne vyskočil. V skutočnosti to boli drobné pohyby, ktoré neprekročili maximá strany napríklad z konca roka 2023, pričom sú kompenzované rovnakým alebo ešte väčším poklesom Hlasu.
Víťazstvo Progresívneho Slovenska vo voľbách do Európskeho parlamentu po prvom vystúpení Roberta Fica po atentáte ukázalo, že prvoplánový pokus Smeru využiť zranenie na mobilizáciu voličov dopadol presne naopak – k urnám dotiahol voličov opozície, ktorí s hrôzou sledovali, čo premiér hovorí.
Preto sa dnes naozaj môžeme pýtať: kde sa stratil atentát? Je normálne, že ani nie sto dní po útoku na predsedu vlády je všetko ako predtým? A ako ďalej?
Zostaňme obozretní, ale bez hystérie
V demokratickom svete nie je veľa precedensov, keď útočník dokázal vážne zraniť lídra krajiny, ale nezabil ho. Najbližšie k slovenskej situácii je asi postrelenie Ronalda Reagana šialencom Johnom Hinckleym v roku 1981.
Pokus o atentát spolu s Reaganovou noblesnou reakciou mu krátkodobo zvýšili popularitu a pomohli presadiť konkrétne kroky v oblasti daní a obrany, ale z dlhodobého hľadiska nemali takmer žiadny vplyv.
Spojené štáty však vtedy neboli také rozdelené a polarizované ako dnešné Slovensko. Z tohto pohľadu je relevantnejšia nedávna streľba na Donalda Trumpa , keď nasledujúci deň mnohí komentátori predvídali, že pokus o atentát už v podstate vyhral Trumpovi prezidentské voľby.
Stačilo však vymeniť protikandidáta a po nástupe Kamaly Harrisovej do kampane je už po mesiaci všetko inak. Inými slovami, napriek tomu, aké sú šokujúce, nemusia mať podobné udalosti žiadny dlhodobý vplyv na spoločnosť.
Skutočným varovaním je skôr najnovší vývoj v Bangladéši. Tam v roku 1975 armádny puč zabil nielen prezidenta, ale takmer celú jeho rodinu. Unikli len dve dcéry, ktoré boli v západnom Nemecku. Jedna z nich sa neskôr opakovane stala premiérkou.
Trauma z puču a smrti rodiny ju poznačila natoľko, že postupne zlikvidovala bangladéšsku demokraciu, len aby sa udržala pri moci. Pred niekoľkými týždňami, po tom, ako nariadila čoraz násilnejšie potlačenie študentských demonštrácií, musela z krajiny utiecť.
Do hlavy Robertovi Ficovi nevidno a pri účelovosti jeho vyjadrení ťažko zo slov usúdiť, či ho blízkosť smrti naozaj zmenila a ako. Preto by som bol veľmi skeptický voči tým, ktorí sa tvária, že poznajú odpoveď.
Najlepšie je správať sa obozretne, no bez hystérie. Je proti čomu protestovať aj bez toho, aby sme za každým rohom videli koniec demokracie.
