Štátna kultúra je produkt komunizmu a môže existovať len v autokracii. Komunistami riadená kultúra po čase zomlela aj niektorých nadaných hercov, spisovateľov, výtvarníkov alebo spevákov, za status štátom ofukovaného umelca a občasnú dovolenku mimo komunistického skanzenu. Je to nahlodaná kultúra.
Účinok štátnej cenzúry na umenie je, ako keď červík napadne jablko. Postupne ho zožerie a z pôvodného jablka už nič neostáva, takže ľudia vlastne konzumujú červíka. Je to najvyšší stupeň nákazy, píše literárny kritik William Gass o slávnej knihe Miklósa Harasztiho Zamatové väzenie (Estetika cenzúry), v ktorej autor spracoval anatómiu komunistického riadenia kultúry.
Pri sledovaní aktivít ministerky kultúry Martiny Šimkovičovej a Lukáša Machalu sa okamžite vnucuje metafora červíka a jablka, najprimitívnejšej formy riadenej kultúry. Nie štátom, ale dvoma osobami, ktoré si myslia, že ich subštandardný vkus a tragický amaterizmus sú dostatočným kompasom na zásahy do najdôležitejších inštitúcií kultúry.
Ak bude Šimkovičová riadiť kultúru dlho, ostane na konzumáciu už len červík.
