Ivan Štefunko je podpredseda Progresívneho Slovenska, Tatiana Škultétyová je odborníčka na verejné politiky
Čísla aj zdravý rozum hovoria jasne. Výsledkom vlád Smeru je, že čoraz viac mladých odchádza do zahraničia a Slovensko im dáva čoraz menej dôvodov na návrat.
Z tejto koalície sa za deväť mesiacov vykľula len vláda výhovoriek. Témou azda každej tlačovky je to, ako tie sociálne problémy, ktoré máme, spôsobili predchádzajúce vlády.
Vláda týmito výhovorkami zakrýva nielen to, že pre problémy slovenských občanov nemá skutočné riešenia, ale najmä to, že tie problémy v prvom rade sama spôsobila. A pri cynizme, čo vidím na chodbách parlamentu, si myslím, že ich žalostná situácia ani nezaujíma.
Nikto totiž nebol v lepšej pozícii na to, aby postavil Slovensko na nohy a spravil z neho prosperujúcu krajinu, v ktorej chcú ľudia žiť, študovať, podnikať aj zostarnúť. Namiesto toho Smer z niekdajšieho tatranského tigra spravil tatranský topiaci sa ľadovec. Kto môže, uteká. Okrem ľudí mizne bohatstvo aj príroda.
Z posledných osemnástich rokov nám nejaká forma Smeru vládla trinásť. Keď si to prepočítame na dni, od roku 2006 je to zhruba 4500 zo 6600 dní, čo bol Robert Fico (spolu so svojím sekundantom Petrom Pellegrinim) pri moci. Pre dnešných osemnásťročných ľudí bol Smer vo vláde takmer sedemdesiat percent ich života.
Pozrime sa teda na to, ako sa nám darí v najpodstatnejších ukazovateľoch. Nepôjde o najpríjemnejšie čítanie. Ovocie práce za ostatných osemnásť rokov je totiž prinajlepšom zhnité.
Učiť sa, učiť sa, učiť sa (ale v zahraničí)
Začnime od školstva. To má zabezpečovať budúcnosť tejto krajiny, vychovávať budúcich lekárov, právnikov či vedcov. Namiesto stúpajúcej kvality však vidíme presný opak.
V testovaní pätnásťročných žiakov PISA sme sa od roku 2006 prepadli ešte hlbšie pod priemer krajín OECD. To, mimochodom, zahŕňa okrem Európy aj napríklad Mexiko či Kolumbiu.
Kým v roku 2006 dosahovali naši žiaci v priemere o štyridsať bodov nižšie výsledky, v roku 2022 rozdiel narástol až na šesťdesiat bodov.
Najviac sme sa pritom prepadli v kategórii prírodných vied. Teda v kategórii, ktorá dominuje vývoju a dnešnej konkurencieschopnosti. Kým pred nástupom Roberta Fica sme takmer držali krok so zvyškom OECD, dnes už máme výsledky značne horšie.
Azda najsmutnejšie na tom je, že najšikovnejší a tí, čo si to môžu dovoliť, odchádzajú za vyšším vzdelaním do zahraničia. Kým po prvej Ficovej vláde v roku 2010 odchádzalo do zahraničia študovať zhruba trinásť percent mladých ľudí, v roku 2020 to už bol každý piaty študent.
Aj z tých, ktorí ostanú študovať na slovenských vysokých školách, chce po absolvovaní odísť do zahraničia každý desiaty. Mnohí z nich študujú odbory, v ktorých máme nedostatky – napríklad v zdravotníctve. O tomto exode sa bude písať v učebniciach dejepisu.
Samotné štúdium v zahraničí nie je problém. Mladí získajú nové skúsenosti a kvalitné vzdelanie. Problém však je, že veľká časť z nich túto hodnotu neprinesie na Slovensko. Až jedna pätina odídencov sa na Slovensko už nikdy nevráti.
Žiaľ, neprekvapí, že medzi dôvodmi na odchod a zotrvanie v zahraničí je nízka životná úroveň na Slovensku, nedostatok príležitostí, nízka kvalita školstva a zdravotníctva či korupcia. Žiadny z týchto faktorov sa za posledných tridsať rokov nepodarilo výrazne zlepšiť, mladí tak nedostali dôvod ostávať v našej krajine.
Pre babráctvo Smeru prichádzajú rodiny o svoje deti, vnúčatá. Strácame úplne všetci.
S každým odídeným Slovákom prichádza krajina o 2,8 milióna eur. Odhady hovoria, že sme takzvaným odlivom mozgov prišli kumulatívne o 3,8 percenta HDP a každý jeden občan Slovenska tým stratil viac ako tristo eur ročne. Z týchto zdrojov sme mohli pokojne financovať nielen trináste dôchodky, ale aj podstatné zvýšenie bežných dvanástich.
Chorobnosť ako vianočný bonus
Jednu vec môžeme Robertovi Ficovi uznať: nikdy nešetril na dôchodkoch. Aby ich však seniori mohli využiť, musia sa ich v prvom rade dožiť, a to tak, aby príjmy navyše neskončili vo vreckách súkromníkov cez poplatky v zdravotníctve a lekárňach.
Z hľadiska rokov dožitých v zdraví sa však vzďaľujeme zvyšku Únie. Už v roku 2006 sme na tom ako piata krajina od konca rebríčka neboli dobre. Do roku 2022 sme si ešte pohoršili.
Horšie ako Slováci sú v zdravých rokoch na tom už len občania dvoch krajín: Lotyšska a Dánska. Ak sa pozrieme na štatistiky len za mužskú populáciu, prepadneme sa až na predposledné miesto v EÚ.
Zatiaľ čo takí Taliani či Nóri sa v zdraví dožijú v priemere vyše 67 rokov, na Slovensku je to až o desať rokov menej. Kým nebudú Slováci zdravší, nebudú ani šťastnejší. Plesnivé izby či hrdzavé potrubie v nemocniciach k tomu rozhodne neprispejú.
Koniec koncov, dokazujú to aj štatistiky o miere odvrátiteľných a predchádzateľných úmrtí, teda miere, v ktorej zomierame na choroby, ktoré sa dajú liečiť. Je dvakrát vyššia ako vo zvyšku EÚ. V rebríčku sme takmer na chvoste, horšie sú na tom už len Rumuni a Bulhari. V roku 2011 sme boli o dve priečky vyššie.
Štatistiky nie sú sexy témou, ale pri tom, že pre zanedbané zdravotníctvo na Slovensku umrie dvakrát viac ľudí ako v iných krajinách, by mali zablikať varovné kontrolky každému – najmä vládnym predstaviteľom.
Je to totiž vizitka toho, ako sa v posledných rokoch starali o slovenské zdravotníctvo. Ide o absolútne zlyhanie slovenských vlád, ktoré vianočnými bonusmi zatvárali občanom ústa namiesto toho, aby im poskytli dôstojnú zdravotnú starostlivosť.
Nízke platy a najdrahšie pečivo
Neprekvapí, že po nie úplne najkvalitnejšom vzdelaní a s nízkou mierou zdravia na tom nie sme najlepšie ani platovo. V prepočte na kúpnu silu zarábame takmer najmenej v Európskej únii. Menej majú zamestnanci už len v Grécku – v krajine, ktorá zažila pred menej ako desiatimi rokmi absolútny krach.
Spôsobujú to dva faktory. Jeden je, že naše príjmy sú skrátka nízke. Za posledné roky sa nám nepodarilo zbaviť sa pozície výrobnej haly Európy. Nevznikla žiadna pridaná hodnota a stále sme tak najmä krajinou s lacnou pracovnou silou.
Výnimkou sú, samozrejme, vládni predstavitelia, ktorí na zvýšenie svojich platov našli zdroje aj v čase, keď sú platy všetkých štátnych úradníkov pre potrebu šetrenia zmrazené. Aspoň je jasné, aké má koalícia priority.
Druhým faktorom však je, že napriek nízkym platom nakupujeme draho. Napriek všetkým predvolebným plagátom, ktoré vám sľubovali lacnejšie potraviny a benzín, je u nás stále najdrahšie v regióne.
Priznáva to aj vláda. Ešte na jar prišiel na rokovanie vlády minister financií s podkladom, ktorý ukazoval, že množstvo potravín je suverénne najdrahších v regióne. Podľa analýzy bol u nás chlieb najdrahší v regióne V4, vajcia zase o pätinu drahšie ako v susednom Česku.
Podobne je to aj s nákladmi na bývanie. V pomere k čistému príjmu je na Slovensku bývanie výrazne menej dostupné, ako je priemer OECD či EÚ. Všetci naši visegrádski susedia pritom patria v rebríčkoch medzi najlacnejšie krajiny.
Napríklad susední Česi dávajú na bývanie v priemere len okolo dvanásť percent čistého príjmu. U nás je to až takmer štvrtina. Na kúpu bytu zároveň potrebujeme našetriť takmer najviac spomedzi krajín EÚ – až trinásť ročných platov. Na porovnanie, Poliakom stačí osem platov.
Niet sa preto čo čudovať, že takmer milión Slovákov je ohrozených chudobou. Príliš dlho totiž vládli ľudia, ktorí sľubovali hory-doly, no jediné, čo sa im podarilo, je zabezpečiť si blahobyt a vytiahnuť svojich ľudí z basy.
Za posledných osemnásť rokov sme sa nezlepšili takmer v žiadnych zásadných ukazovateľoch. Máme čoraz horšie vzdelanie, sme menej zdraví a týždenný nákup potravín nás stále bolí.
Táto vláda sa rada vyhovára na svojich predchodcov, no ľudia okolo Roberta Fica mali dosť času posunúť krajinu dopredu. Čísla, ale aj zdravý rozum, o ktorý sa vraj opierajú, hovoria jasne – nepodarilo sa to.
