Pred rokom sme zažívali vzrušujúce predvolebné leto. Krajina bzučala do istej miery aj nádejou – vierou v obrat.
Keď rozmýšľam, ako by som ho charakterizovala, prichádzam k záveru, že nešlo o obrat od konzervatívneho (kresťanistického) k liberálnemu ani od národného k európskemu, ani o nijaký pohyb na osi ľavica – pravica.
Uvarené žaby
Nádej, ktorou mnohí ľudia žili takto pred rokom – necelé dva mesiace pred voľbami –, spočívala v inej zmene. Ten obrat mal stočiť krajinu k niečomu, čo je naozaj ťažké nazvať. Možno je to normálnosť. Som si istá, že nám už ani nedochádza, čo všetko je u nás nenormálne.
Skúsme sa teda vystaviť ani nie skúške, len porovnaniu.
Občas mám to potešenie sprostredkovať nejaký svoj názor nemeckému publiku. Magazín Goetheho inštitútu JÁDU sa v roku 2020 rozšíril z pôvodnej nemecko-českej verzie aj o slovenskú (a v roku 2022 aj ukrajinskú) verziu. Síce tam píšem len sporadicky, ale asi pre každého autora je možnosť písať pre zahraničných čitateľov zaujímavým lakmusom.
Jednak sa musí od svojej témy aj trochu vzdialiť a pozrieť sa na ňu z väčšej výšky – a zmena perspektívy je vždy užitočná. Ešte lepšia je príležitosť všimnúť si, v čom sme už dokonale uvarené žaby. Čo také o sebe konštatujeme bez najmenšieho prekvapenia?
Všetko, na čom sa pozastaví kritický nemecký editor a opýta sa autora: naozaj?
„Si si istá?“ napísal mi Patrick v lete 2020. Išlo o moje tvrdenie: V parlamente leží návrh zákona o sprísnení interrupcií, čo predkladatelia – Kresťanská únia – nazývajú pomoc ženám. Táto istá únia bude dvíhať ruku aj za fašistické návrhy zákonov, pretože fašisti „dostali od ľudí mandát“.
Skrátka, Nemcovi sa nechce tak celkom veriť, že by kresťania hlasovali s fašistami, lebo v Nemecku by v porovnateľnej situácii museli chodiť kanálmi. Pritom vtedy ostávalo zhruba trištvrte roka do chvíle, ako fašisti podali návrh ústavného zákona, v ktorého dôvodovej správe označili LGBTI ľudí za deviantov a ich rodinné prostredie za zvrátené. Hlasovalo zaň 44 poslancov a poslankýň.
A tak sa vždy netrpezlivo teším na zistenie, čo neprejde nemeckým testom normálnosti. Naposledy som zhŕňala udalosti mesiac po atentáte a Patricka rozrušilo, že (v čase vraždy Jána Kuciaka) bola polícia, ktorá ho neochránila, „v područí Smeru“.
„Das ist eine sehr drastische Formulierung.“ Veď polícia nie je ústavne priamo podriadená vláde a už vôbec nie strane, pokračoval. To je pravda.
Zároveň nejde o drastickú formuláciu v krajine, kde (vtedy ešte neodsúdený) daňový podvodník Ladislav Bašternák odmietol zaplatiť dopravnú pokutu.
Síce obabral štát o 16 miliónov na vratkách DPH, ale pre 150-eurovú (a zaslúženú) pokutu neváhal vytvoriť situáciu, vďaka ktorej vzniklo slovné spojenie „náš človek“. Tak sa vraj vyjadril policajný funkcionár, ktorý volal radovým policajtom, aby podvodníka nechali ísť. Títo policajti sa vzbúrili, čo je skvelé, len s ich podaním na inšpekciu sa už nikdy nič nestalo – aspoň to tvrdil Daniel Lipšic v parlamente a predložil aj úradné záznamy. (Robert Kaliňák tvrdil, že sú sfalšované.)
Vďaka voličom
Tak vyzerá polícia v rukách jednej politickej strany bez toho, aby to bolo zakotvené v ústave. A teraz sa tam krásne vracia – po tom, ako časť polície náručie jednej strany nikdy neopustila. NAKA skončí o niekoľko dní. No vráťme sa do Nemecka.
Historiek z našej politiky, ktoré by vám Nemci uverili, až keby ste im naposielali konkrétne linky s dôkazmi, máme obrovskú hromadu. Je len logické, že sme na to zvyknutí, a ešte väčší zmysel dáva, keď sa čudujú príslušníci takého národa, ktorý sa kolektívne zbláznil len pred necelými sto rokmi.
Pred niekoľkými dňami bolo 90. výročie toho, ako sa Adolf Hitler stal vodcom (ríšskym kancelárom bol od januára 1933). Stalo sa to aj napriek nemeckej vyspelosti, kultúre, vede. Stalo sa to vďaka voličom, ktorí vyniesli hore konšpirátora a nedoštudovaného psychopata, neoprávnene používajúceho titul akademický maliar.
(Zbožňujem starý vtip, ktorého dejiskom je nacistami obsadené Holandsko:
„Heil Rembrandt.“
„To má byť čo?“
„To je zasa náš maliar.“)
Tým nechcem prirovnávať Roberta Fica k Hitlerovi, len pripomenúť riziko, ktoré spočíva v schopnosti demokraticky zvoleného politika vypnúť demokraciu. Následky ponesú aj jeho voliči.
Kto chce nádej, tu je: každá krajina sa môže spamätať a nemusí to trvať deväťdesiat rokov. No niekedy sa to dá až potom, ako padla na úplné dno. My zatiaľ len vieme, že už deväť mesiacov ďalej padáme a dno pre kalnú vodu nevidno.
Čo môžeme a musíme urobiť, je využívať každý hlas na varovanie pred súmrakom demokracie a na podporu statočných ľudí, akými boli aj policajti, ktorí zastavili Bašternáka.
