Pri všetkej tragédii a mizérii je aj trochu zábavné sledovať, čo nové od včerajška naučil impresário Lukáš Machala svoju osobnú ministerku, teda v preklade slúžku, Martinu Šimkovičovú. Najnovšie je to slovo „majdan“, ktoré používa ako temné zaklínadlo na odsúdenie verejných prejavov zhnusenia z jej pôsobenia.
Dobre, vlastne to môžeme použiť ako zámienku na didaktické pôsobenie. Vieme, že jej to nepomôže, na to sú potrební celkom iní odborníci, ale môže byť osožné, keď si povieme, čo ministerka v skutočnosti označuje za hrozbu a nebezpečenstvo.
Nevieme, či hovorí o udalostiach z prelomov rokov 2004/2005 alebo 2013/2014, prípadne oboch, a zrejme to nevie ani ona, ale v oboch prípadoch sa udialo skrátka to, že sa občania ozvali proti zvoli vládnej moci. Zásadný rozdiel je v tom, že v jednom prípade moc pochopila, že to prepálila, a v druhom nie.
V roku 2004 boli dôkazy o falšovaní prezidentských volieb také masové a všadeprítomné, že sa ani nehralo o to, či oficiálnemu výsledku niekto verí, ale či to občania prijmú. V tom čase to vlastne ani nebol ruský scenár, voľbami získanú legitimitu ruských prezidentov vtedy nikto nespochybňoval, ale skôr bieloruský.
Ukrajinci povedali, že takto teda nie, a vynútili si opakovanie volieb a zvolili si Viktora Juščenka. Moc si v zásade racionálne povedala, že veľké nádeje sú zdrojom veľkých sklamaní a vyjde to nabudúce, čo sa aj stalo.
Viktor Janukovyč bol všelijaký, ale nebol proruský v zmysle, že by túžil byť ovládnutý ruskou politickou a oligarchickou mafiou (a ukrajinskí oligarchovia to nechceli už vôbec). Navyše chápal, že napriek rečiam o rozdelenej Ukrajine má proeurópsky vektor v celej spoločnosti veľkú väčšinu, a prisľúbil zbližovanie s EÚ.
To aj bol dôvod, prečo ho spoločnosť napriek aj na ukrajinské pomery bezprecedentnému rozkrádaniu a nevkusu tolerovala. Pohár pretiekol až vo chvíli, keď tento sľub na zrejme hrdelný nátlak Kremľa pošliapal.
Opäť narazil na odpor, no asi opäť pod nátlakom sa pokúsil pretlačiť ho silou. Inými slovami, v ako-tak demokratickej krajine nie je možné beztrestne dlhodobo skákať po hlave takej veľkej časti spoločnosti.
Ak teda Šimkovičová odsudzuje slovenský „majdan“, v skutočnosti priznáva, že sú naň splnené podmienky a vláda sa odtrhla z reťaze. Lenže namiesto snahy o „pokojné nepriateľstvo“ si vybrala vyhrocovanie konfliktu.
Asi si myslí, že ako príslušníčka politicky privilegovanej vrstvy je voči následkom imúnna. To je hrozný omyl, doplatíme na to všetci. Azda s výnimkou dvoch kazisvetov, z ktorých jeden si po vyhnaní od moci vybral zdemolovanie republiky za cieľ a druhý túži skočiť do pekla na bielom koni.
Keby Šimkovičová chápala, že na ňom uháňa aj s ňou, možno by sa správala inak. Škoda.
