Autorka je režisérka
Padol a koniec, povedali naši ako príčinu úmrtia, keď sa vrátili z pohrebu päťdesiatnika, známeho z dediny, kde som strávila detstvo. Pod tým sa spravidla myslí infarkt myokardu alebo cievna mozgová príhoda. Už sa rúbe v tvojom lese, zaklincovali na dôvažok.
Mám niekoľko filmových úchyliek, snímky, na ktoré nedám dopustiť, a sú medzi nimi aj také, pri ktorých teoretikom filmu vyskakuje obočie do pol čela. Bičianku z doliny napríklad. Obraz, keď si Eva Kristínová utrie nejestvujúcu slzu a povie synovi Štefanovi: „Nevykríkaj a prac sa domú, tatko sú umretý.“ Ľubo Paulovič vstane a s bielym perom za klobúkom rovnými nohami preskočí stôl.
Považoval sa za dedinčana, ale verili sme mu čokoľvek. Hrával hlavné postavy, pretože sa na neho dobre pozeralo, pretože mal modré oči, bol uličníkom belmondovského typu, mal nesmierny komediálny talent a charizmu.
Ábelov čierny pes bol mojím prvým stredometrážnym projektom, v roku 2006 patril medzi pár zriedkavých nakrútených na celuloid. Ústredným motívom príbehu bola nenávisť kolektívu voči jednotlivcovi, pričom za vybičovanými vášňami stála fantómová príčina – čierny pes hrobára Ábela, ktorý svojou agresivitou obťažoval okolie. Nikoho v dedine nezaujímalo, že Ábel žiadneho psa nikdy nemal.
Film vznikal v študentských podmienkach, ale mal skvelý scenár a realizačný tím, moji pedagógovia projektu verili a dopriali mi tvorivú slobodu. Strávili aj rozhodnutie nakrúcať v Rumunsku, v odľahlej dedine Sfânta Elena, do ktorej neviedla asfaltka a nebol v nej jediný splachovací záchod. Ešte nájsť hercov, pravdaže.
Ľubo prišiel na stretnutie so širokým úsmevom a priniesol mi kvetinu. Keď som sa priznala, že nemám peniaze a chcem nakrúcať v Rumunsku, zabával sa. A okrem mňa, spýtal sa, ešte akí somári budú tri týždne zadarmo nakrúcať ten tvoj film? Ivan Palúch, Števo Kožka, ty...
Dnes si myslím, že do toho otlčeného auta z požičovne, ktoré šoféroval dvadsaťročný študent produkcie, nasadol vlastne preto, lebo v tých rokoch, keď filmová tvorba nebola v úplne ideálnej kondícii, zavetril ozajstnú filmovačku, autenticitu hľadania filmovej pravdy, prebdené noci a hlasivky zlomené od smiechu a historiek.
Tento chlap mal testosterónu ako regiment dvadsaťročných regrútov, prýštila z neho živočíšnosť, maznavá a trochu hrubá, podopierala jeho nesmierny herecký talent, takmer ho definovala. Hral starostu a asi sa mu to zapáčilo, lebo v nasledujúcich komunálnych voľbách sa ním v rodnej obci naozaj stal.
Ako nám pribúdajú roky, pribúdajú aj smútky. S každým, kto odchádza, sa náš svet zachveje, zapotáca, na okamih zastane a prudko sa stiahne. Čím viac rokov máme, tým je les krížov hustejší.
Ten film, čo sme v Rumunsku nakrútili... Spravili ste zo mňa režisérku. Ivan Palúch, Števo Kožka, Ty... Ďakujem Ti, Ľubo, milý, za to, čím všetkým si nám bol. Za Tvoj pohľad spod klobúka s bielym perom...
