Skúsme opatrne, aby sme nikoho neurazili a nestigmatizovali: Navonok sa však javí, že politické uvažovanie a činy Roberta Fica sú silne poznačené osobnými mániami a nemajú ukotvenie v objektívnej realite.
Na ilustráciu postačí jeho autentické rozhorčenie z toho, že opozícia si dovoľuje predkladať návrh na odvolanie členov vlády. Ešte lepší je konštrukt, v ktorom si PS ako súčasť globálnych temných síl zarábajúcich miliardy na vojenskej výrobe prešibane privyrába dojením 650-tisíc prostredníctvom cudzej mimovládky.
A celé to korunuje návrhom na odvolanie opozičného podpredsedu parlamentu, lebo sa nevie dostatočne úslužne správať ku koaličným predstaviteľom. K tej „argumentácii“ je zbytočné stratiť slovo, ale vytvára to pomerne originálnu situáciu pre pôsobenie opozície aj koalície.
Z hľadiska parlamentnej opozície ide o jednu z tých mála situácií, keď treba preukázať „jednotu“. V úvodzovkách, lebo nie je potrebné nejaké manifestačné objímanie sa, len odmietnutie grobianskeho návrhu predsedu vlády, ktorého napospol považujú za verejného nepriateľa číslo jeden.
Diktovať opozícii personálnu politiku Fico skúšal už v minulosti, ale tentoraz ide bezprecedentne ďaleko a je nielen vo verejnom, ale aj straníckom záujme všetkých zúčastnených to odmietnuť. Michal Šimečka (na rozdiel od koaličných kádrov) nie je nieže obvinený či obžalovaný, ale ani podozrivý z trestnej činnosti.
V koalícii je to vrstevnatejšie, ale keby sa niekomu v Hlase chcelo, má možnosť si prilepšiť. Bolo by absurdné dovolávať sa hlasov za odvolanie Borisa Suska alebo Martiny Šimkovičovej, to by mohlo rovno odísť z vlády, čo asi nechcú, všakže.
Tak to chodí a musí chodiť v každej koalícii, veď ani poslanci OĽaNO a kolektívu nehlasovali za odvolanie ministra hospodárstva Richarda Sulíka, ktorého zároveň obviňovali z vážnych zločinov.
Hlasovanie o dôvere ministrovi je v skutočnosti hlasovanie o dôvere vláde, preto napríklad česká ústava odvolávanie jednotlivých ministrov ani nepozná.
Ficov návrh na odvolanie Šimečku je však niečo iné, ide ďaleko za mantinely koaličnej lojality a Hlas má pohodlný priestor ignorovať ho. Nie preto, že by niekto Hlas považoval za čosi čistejšie a charakternejšie (kto chce, môže, nie je to tu podstatné), podsúvaniu takých úvah sa hovorí slamený panák.
Dôvodom je prosté sledovanie vlastných záujmov najmä v konfrontácii s SNS, ale aj s rozdrapeným premiérom. Je to veľmi komfortný a nekonfliktný spôsob, ako dať najavo, že bez Hlasu tak nejako nemajú väčšinu a mohli by svoje nápady najprv konzultovať.
Je iste možné, že aj teraz do toho Hlas v mene „stability“ hodí vidly, ibaže ak sa hodnotenie v prvom odseku nemýli, patologické indikácie premiéra sa tým len umocnia a bude to dobrý test nepísaného zákona, že vo funkcii sa vie udržať autokrat, ale nie šialenec.
