Autor je bývalý politik a veľvyslanec v Česku
Film Vlny ma pred pár dňami vrátil do 16. roku môjho života, keď som s tranzistorovým rádiom počúval slobodné vysielanie Československého rozhlasu.
Bolo základom dôstojného vzdorovania šokovaných Čechov a Slovákov arogantným predstaviteľom Sovietskeho zväzu, ktorí sa rozhodli spolu s vládcami Bulharska, Maďarska, NDR a Poľska nasadiť 500-tisíc vojakov, aby zabránili pokračovaniu česko-slovenskej jari na čele s Alexandrom Dubčekom. Ten sa stal najznámejším a najuznávanejším Slovákom vo svete.
Cena za to, že reformní komunisti na čele ČSSR, disponujúci obrovskou podporou obyvateľstva, si dovolili opustiť dogmatické chápania socializmu predstaviteľov krajín Varšavskej zmluvy Brežneva, Gomulku, Honeckera, Kádára a Živkova, bola strašná.
Nezaplatili ju len reformní komunisti, ktorí precitli zo stalinistického poblúznenia z 50. rokov a pustili sa do zápasu o zmeny, aby potom boli v počte asi 500-tisíc ľudí vylúčení z KSČ a stali sa aj so svojimi príbuznými obeťami systematickej diskriminácie a mnohí aj perzekúcií.
Tak to bolo aj v prípade dnes často spomínaného Milana Šimečku. Tak to bolo aj v prípade nestraníkov, ktorí si dovolili podporovať Dubčeka a kritizovať normalizačný režim.
Čierny deň
Tú cenu zaplatil celý český a slovenský národ. Invázii padlo do konca roku 1968 za obeť viac ako sto ľudí. Desaťtisíce občanov emigrovali.
Nasledujúci proces normalizácie ľuďom, ktorí v roku 1968 začínali napínať krídla k za slobodnejším životom, im ich na tretinu ľudského veku pristrihol.
