Autorka je spisovateľka
Mali sme asi dvadsať, študovali sme na vysokej škole a v to zamračené popoludnie sme sedeli v ubytovni konzervární, kde sme boli na povinnej brigáde. Už sme mali po šichte, a tak sme sa v kutici s poschodovými posteľami strojili na vychádzku do mesta a debatovali.
Obsah toho rozhovoru si nepamätám, ani okolnosti, ako vlastne prišla do reči vojna, no zrazu moja (dovtedy) kamarátka zahlásila: „Škoda, že Hitler nestihol aspoň tú jednu vec – vykynožiť Židov.“
Priznám sa, že nič podobné som do tej chvíle takto priamo nepočula. V detstve mi babička hovorievala, že ak niekto používa slovo Žid ako nadávku, tak to nie je dobrý človek.
Lenže toto bolo horšie ako nadávka a ja som si s tým nevedela rady. Prešla ma chuť vyjsť si do mesta, žartovať, prešla ma chuť pokračovať v tomto kamarátstve a iba s veľkou námahou som potlačila slzy.
Narodila som sa dvadsaťdva rokov po skončení vojny a keď sme sa o tejto udalosti učili v škole, zdala sa mi strašne vzdialená a časovo splývajúca s minulosťou, ktorej dávame prívlastok dávna.
Teraz je to presne naopak. Druhá svetová vojna a jej krutosti akoby čoraz viac začierali do našej prítomnosti. Obludnosť fašistickej propagandy, ktorá zasievala do ľudí nenávisť priam transgeneračne (o čom svedčí aj veta mojej študentskej kolegyne prednesená niekedy v roku 1987) si v súčasnosti razí nové cesty cez sociálne médiá a každým ďalším šíriteľom prikrmované konšpiračné teórie.
Nedávno som zhliadla výborný dokument britského herca a spisovateľa Davida Baddiela o popieračoch holokaustu. Po tom, ako sa stretne s jedným zo svojich osobných hejterov, ktorý nielenže spochybňuje holokaust, ale ešte aj vytiahne gitaru a zahrá nechutnú pesničku s fašistickým textom, Baddiel trefne poznamenáva, že konšpiračné teórie sú vlastne spôsob, aby sa idioti mohli cítiť ako intelektuáli.
No a pri súčasnej virulentnosti konšpirácií už len tŕpnem, či vôbec existuje cesta k spoločenskému naratívu slušnosti a pokore k ozajstnej vzdelanosti.
