Autor je spisovateľ a teológ
Dva týždne pred ruským útokom na Ukrajinu zverejnil Andrej Danko otvorený list synovi arménskeho otca z gruzínskeho Tbilisi Sergejovi Lavrovovi , kde ho nazýval Slovanom a oceňoval rozvážne kroky prezidenta Putina v snahe zabrániť vojne, o ktorej už Putin rozhodol, o ktorej vedeli spojenci aj Ukrajinci, o ktorej vedel každý okrem Andreja Danka.
O pár dní po liste „Biľaka z Revúcej“ Rusko zaútočilo na Ukrajinu a štáty bývalého Československa si spomenuli, ako blízko je stále čas, keď Sovietsky zväz zaútočil v roku 1968 na nás.
Medzičasom je však v niektorých hlavách všetko inak. Od propagandistickej lži, podľa ktorej sa na útoku a okupácii Československa zúčastnili hádam všetci okrem Rusov, až po otvorené vzývanie a vychvaľovanie ruského okupanta, ktorého sa nedávno dopustil nejaký občan na severovýchode Slovenska slovami, že oni by proti Rusom nebojovali, ale by ich vítali ako osloboditeľov.
Hľadanie feudálneho ochrancu
Ak si dnes ešte niekto kladie otázku, ako je vôbec možné stretnúť v krajinách bývalého Československa ľudí, ktorí prepadnutie a okupáciu vlasti považujú za správny krok, musí sa v snahe pochopiť ich motivácie vrátiť k hlboko uloženej fascinácii z toho, čo vlastne Rusko v mnohých slovenských hlavách predstavuje.
Nie je to iba tradícia politického aktivizmu krajín tretieho sveta, ktorej zvyšky dodnes vidíme v podobne smiešnych indických alebo brazílskych účtov podporujúcich ruskú vojnu proti Ukrajine. Pochádza z binárneho vnímania svetového poriadku, kde všetko, čo škodí západnému svetu, je chvályhodné a zasluhuje si našu podporu, a všetko, čo je proti Rusku, je zavrhnutiahodné, pretože slúži postavám z karikatúr nacistických časopisov riadiacim zotročené národy ako bábky.
Slovenská tradícia aktivizmu tretieho sveta alebo politiky nezúčastnených štátov nemá povahovú črtu švajčiarskej či rakúskej neutrality, ale svojím pôvodom čerpá skôr z iluzórnej obavy o existenciu malého etnika, ktoré potrebuje feudálneho ochrancu – svätoštefanskú korunu, Hitlerovu ríšu, Stalinov Sovietsky zväz a dnes Putinovo Rusko.
Snaha zapáčiť sa veľmoci, ktorá presne tento druh feudálneho sebaponižovania a úcty k jej moci priamo vyžaduje, je jedným zo zdrojov služobníckeho tónu listu Andreja Danka, ktorý sa pred ruským útokom verejne zastával ruskej politiky a symbolicky sa hlásil do služby cudzej mocnosti, ktorá stihla už v roku 1968 zdevastovať Československo a pripraviť niekoľko generácií jeho obyvateľov o dobrý život v prosperujúcej európskej krajine so všetkým, čo si pod tým vyspelý demokratický svet predstavuje.
