Asi sa dá pochopiť, prečo Boris Susko a Tibor Gašpar s komplicmi napriek množiacim sa skúsenostiam obchodov a občanov trvajú na tom, že ich depenalizácia trestnej činnosti je najkrajším drahokamom v diadéme vymáhania spravodlivosti. To platí aj pre neochotu schváliť zmeny, s ktorými príde opozícia.
Priznanie chyby pod tlakom je v ich svete prejavom slabosti a teda neprípustné, o podpore opozičných opráv ani nehovoriac. Napriek tomu sa zdá, že vzhľadom na objektívnu realitu napokon budú predsa len musieť nejako reagovať.
Krádež sa neoplatí, varuje Lidl zákazníkov po novele. Billa hlási výrazný nárast ukradnutého tovaru Čítajte Nie preto, že by im záležalo na spravodlivosti, to vôbec, veď s tou novelizačnou tortúrou sa namáhali len preto, aby jej vymáhanie zastavili. No kým sa snažili, aby spravodlivosť nebola slepá a vyhýbala sa ich nominantom, vyšlo najavo, že zločin slepý skutočne je a koaličných voličov sa bude týkať rovnako ako opozičných.
Čo je problém.
Pre objektivitu dodajme, že ak už máme nejakú hranicu škody, od ktorej sa odvíja výška a miera trestu (a nepadol návrh zrušiť ju), asi by sa tá hranica so zvyšujúcimi príjmami a infláciou mala zvyšovať. To nie je problém.
Rovnako zatiaľ naozaj nemáme čísla, na základe ktorých by sa dala nespochybniteľne preukázať zvýšená zločinnosť v depenalizovaných segmentoch trestnej činnosti. Niežeby si reťazce či občania vymýšľali, ale ľudský mozog má zakódované sklony hľadať príbehy a súvislosti aj tam, kde nie sú.
Ibaže to je v skutočnosti ten „problém“. Naše mozgy túto súvislosť hľadajú, lebo inštinktívne vnímajú hlbokú nespravodlivosť až zvrátenosť motívov realizácie týchto zmien. Veď ešte donedávna rozprávali o „farmárskych zákonoch“ a fňukali nad nemožnosťou obnoviť trest smrti.
Autori svojím správaním aj slovníkom fakticky netajili, že im ide o oslobodenie konkrétnych ľudí a prejavili pri tom málo vídanú kombináciu drzosti a fušerstva.
Keďže citlivú matériu v podobe trestného práva nepoložili na chirurgický, ale mäsiarsky stôl, a na pomoc si nevzali skalpel, ale sekeru, ich zmrzačené dielo bude zo všetkého najviac pripomínať občana Kruegera po pyroterapii.
Zostáva preto nádej a prosba. Keď už teda dosiahli svoje, čo dosiahli, mohli by vo vlastnom záujme napraviť aspoň tie najväčšie nehanebnosti? Spupnosť im nedovolí urobiť to hneď, rovnako „nemôžu“ podporiť opozičné argumenty a riešenia.
Ako totiž trochu inými slovami povedal kolega Hobbes, ak si chce vláda zaistiť bezpečnosť, musí najprv svojim občanom dopriať aspoň pocit, že ju zaistila im.
