Autor je sociológ, pôsobí v Slovenskej akadémii vied
Za desať mesiacov sa toho v slovenskej politike aj spoločnosti zmenilo veľa. Začať by sme mohli atentátom na premiéra, pokračovať systémovými zmenami (transformácia audiovízie, novelizácia Trestného zákona či lex atentát) a skončiť dramatickou zmenou politickej aj geopolitickej kultúry, v ktorej vládna koalícia akcentuje antiliberalizmus, etnický nacionalizmus („slovenské a žiadne iné“), tvrdú ruku štátu (pace Danko) a skepsu ku kolektívnemu Západu (veľké demokracie si želajú vojnu).
Takéto zmeny, ktoré v mnohom evokujú posun k maďarskému modelu (sympatiami sa predseda vlády ani netají), vyvolávajú oprávnené obavy. Podľa Jakuba Fila, napríklad, sa Slovensko „kriticky blíži autokracii“. Andrej Bán kontruje, že dokonca „v nej už sme“. Je to však tak?
Nie autokracia, ale neliberálna demokracia
Termín autokracia by myslím bolo vhodné rezervovať na horšie časy, inak sa môže stať, že úplne stratíme cit pre význam slov. Pre dnešný scenár je vhodnejší skôr termín „neliberálna demokracia“, ktorý pred tromi dekádami definoval Fareed Zakaria.
Iliberalizmus a neliberálna demokracia sa čím ďalej tým viac etablujú ako rámce pre režimy, ktoré si zachovávajú niektoré demokratické aspekty a slobodné voľby, zároveň v nich však v istej miere dochádza k porušovaniu princípov právneho štátu.
Veľmi dôležité je, že verejnú sféra neliberálnych demokracii ovláda, ako píše napríklad Marlene Laruelle, kombinácia antiliberalizmu, medzinárodnopolitického „suverenizmu“ a majoritárskeho chápania demokratickej legitimity.
Predstavitelia týchto režimov zdôrazňujú odpor proti údajnému úpadku postmoderných hodnôt, svoju nezávislosť od medzinárodných štruktúr a hlas väčšiny (čo ako krehkej), ktorý boli schopní vytvoriť pri skladaní koalície.
Práve to dnes vidíme na Slovensku. Koalícia stavia hrádze proti progresivizmu a každé gesto opisuje ako prejav suverenity. Zo sloganu „rešpektovať výsledky volieb“ sa stalo absurdné motto – akoby opozícia nemala právo na legitímnu kritiku, ktorou zastupuje záujmy svojho voličstva.
Deje sa to paralelne s pokusom ovládnuť verejný priestor, napríklad transformáciou RTVS, ale aj aktívnou delegitimizáciou časti mediálneho spektra. Václav Štětka a Sabina Mihelj v nedávno vydanej knihe analyzujú takzvanú neliberálnu verejnú sféru ako postupujúcu v troch fázach: zárodku, nástupe a hegemónii, keď neliberálna ideológia ovládne verejnú scénu úplne. Tipol by som si, že dnes prežívame fázu nástupu.
Problémom neliberálnych demokracií nie je ani tak to, že by zásadne obmedzili slobodu svojich občanov alebo zrušili slobodné voľby, ale skutočnosť, že do demokracie zapracúvajú prvky majoritárstva.
Popierajú tak základný princíp, teda, že zastupiteľská demokracia nie je prostou vládou väčšiny, ale aj vládou konsenzu, pri ktorom musí vládna koalícia, ktorá spoločne reprezentuje väčšinu platných hlasov, prihliadať nielen na realizáciu vlastnej politiky, ale na práva a záujmy všetkých občanov.
Dôležité však je, že neliberálne vlády stále možno poraziť v regulárnom demokratickom boji – v autokracii je to nezriedka možné iba mimopolitickými prostriedkami.
Chyby aj v opozícii
Poukazovanie na hrozbu znižovania kvality demokracie znamená obvykle automatické poukázanie na to, že súčasný koaličný postup v mnohom len kopíruje problematické akty predchádzajúcich vlád.
Nesprávali sa nedemokraticky aj tí predtým? A skutočne, aj vlády SDKÚ či OĽaNO nezriedka ohli pravidlá podľa vlastného pohodlia či politickej výhody a pripravili tak cestu dnešnej garnitúre. Nezriedka ignorovali kľúčové procesy nachádzania konsenzu s opozičnou stranou spoločnosti.
Tieto rozhodnutia sa však pre potreby vlastnej rétoriky balili do idey nepopulárneho, no „štátnického gesta“.
Problém je, že takýto postup – či už hnaný autentickým zápalom, alebo ekonomickými či politickými záujmami – vytvára pocit jednostranného sklamania a odporu. Výsledkom je polarizácia, pri ktorej sa stranícke záujmy začínajú maskovať ako záujmy demokracie ako takej.
Každá strana začína bojovať za svoju demokraciu, pričom deľba moci, systém bŕzd a protiváh či občianske práva (alebo vôbec kultúra občianskej diskusie) dostávajú na frak. Čím viac sa v názorových otázkach štiepime, tým viac sú tí naši vnímaní ako jediná záruka, že sa k moci nedostane opačný tábor, ktorý ohrozuje všetko, na čom nám záleží. Našim pritom odpustíme aj zásadné chyby.
Problém je, že takto sa postupne deformuje celá politika, ktorá prestáva byť citlivá k chvíľam, keď – ako dnes – ide o niečo zásadné.
Polepšiť sa
Možno by zo súčasného stavu mohla vzniknúť kolektívna lekcia. Občianska a politická opozícia sa v súčasnosti vezie na vlne historických symbolov.
Opakuje sa dnes rok 1944, 1968, 1989?
V istom momente však bude treba začať intenzívnejšie uvažovať o budúcnosti. Súčasťou takého uvažovania bude musieť byť aj analýza toho, ako realizovať svoje politické záujmy bez toho, aby ďalej pokračovala devalvácia inštitucionálnej a politickej kultúry, ktorou trpí celá krajina.
Ako nastaviť politické procesy tak, aby nové riešenia získavali podporu nielen vo vlastnom tábore, ale – aspoň v kľúčových otázkach – naprieč spoločnosťou.
