Autor je filozof a správca Nadácie otvorenej spoločnosti
Keď v decembri 1967 prišiel do Prahy vodca komunistického sveta Leonid Brežnev riešiť rozpory na najvyššom poschodí mocenskej hierarchie v Československu, navonok pôsobil starý svet boľševických dogmatikov pevný ako vždy.
Pod povrchom sa však pozícia vtedajšieho prezidenta Antonína Novotného dlhodobo oslabovala. Napríklad nemal rád Slovákov, ani sa tým netajil, a preto u nich strácal body.
Zásah proti študentom v októbri 1967 v Prahe mu tiež nepridal na popularite. Bol to nevzdelaný a v podstate hlúpy človek, čo zas ponižovalo novú generáciu technokratov vnútri komunistickej hierarchie.
Spoločnosť
No azda najpodstatnejšie boli hlbšie zmeny nálad a kolektívneho nastavenia mysle v spoločnosti. Režim sa totiž už dekádu pozvoľna liberalizoval – Chruščovov prejav z roku 1956 spustil aj v Československu rehabilitačné procesy a odsúdenie stalinizmu.
Už na začiatku 60. rokov sa pootvorili hranice, desiatky tisíc ľudí tak využívali nové možnosti cestovať do slobodného sveta. A naopak - cez kultúrny import sa milióny divákov filmov a čitateľov literatúry učilo mentálne žiť na Západe.
Už v polovici 60. rokov začala napríklad československá televízia vysielať spoločné relácie s Viedňou, v ktorých si milióny divákov zvykali na nový jazyk a oveľa uvoľnenejší spôsob verejného vystupovania. Činili sa redaktori rozhlasu aj novinári, ktorí systematicky pokúšali a posúvali hranice cenzúry.
V umení sa namiesto socialistického realizmu presadzuje neoavantgarda – a zďaleka to nebola iba dnes už svetoznáma česká filmová nová vlna, ale tiež silná generácia slovenských konceptuálnych umelcov.
Psychiater Hunčík: Ak sa identifikujem s dnešným Putinom, je to doklad o pocite menejcennosti Čítajte To celé sa pritom dialo na pozadí generačného konfliktu, ktorý je vždy hybnou silou revolúcií a spoločenských zmien, keď do aktívneho života vstupovali silné povojnové ročníky, nespokojné s tým, že sa chcú sa osamostatniť, no nemajú kde bývať.
Tí talentovanejší zasa s faktom, že všetky lukratívne pozície nachádzajú obsadené len o pár rokov staršími komunistami, ktorí si ich uchmatli v 50. rokoch.
A tak boli tisíce mladých ľudí nútené vytvárať si vlastný nezávislý priestor, čo im režim postupne aj čoraz viac toleroval.
Akú-takú slobodu 60. rokov si preto vyvzdorovala občianska spoločnosť, tam treba hľadať prvotné príčiny uvoľnenia. Manifest 2000 slov to vtedy pomenoval presne: „Komunistickej strane nepatrí žiadna vďaka, ale treba uznať, že sa poctivo snaží využiť poslednú príležitosť na záchranu vlastnej a národnej cti.“
Komunisti
V totalitnom režime stalinského typu by tieto faktory na zmenu politiky nestačili. No taký v Československu v tom čase už nebol. Brežnev v decembri 1967 Novotného nepodržal – čiastočne aj z dôvodu, že ten tvrdohlavo odmietal podpísať zmluvu o rozmiestnení sovietskych vojsk a zbraní na území ČSSR – a sériou vnútrostraníckych intríg sa podarilo liberálnemu krídlu v Predsedníctve KSČ Novotného na začiatku roku 1968 zosadiť.
Okolnosti mocenskej výmeny z prelomu rokov 1967/68 by sa samy osebe mohli stať učebnicovým príkladom tézy, že komunistický režim bol v podstate mafiou, kde o moc na spôsob krčmovej resp. pouličnej bitky súperilo zopár navonok lojálnych no vnútri na život a na smrť znepriatelených klanov. Pričom pomery v klanoch sa podľa aktuálneho vývoja situácie neprestajne upravovali a menili.
Tak sa aj stalo, že v januári 1968 bitku o moc vyhral Dubček, ktorý mal to šťastie, že najlepšie stelesnil kompromis. Lojálny, nevýrazný, mäkká povaha, o ktorej si všetci mysleli, že ním budú môcť manipulovať. Nemal oporu v pražskom aparáte strany, aj preto zvolil stratégiu, že to skúsi obísť cez podporu verejnosti.
Bezpochyby mal charizmu a tento dar počas krátkej Pražskej jari aj naplno využil. V prvých dňoch invázie za ním aj stál doslova celý národ. Jeho bieda spočívala v tom, že ho – ako to už v totalitných režimoch býva vždy - zradili vlastní.
ŠtB
Dovtedy všemocná a obávaná tajná polícia sa po nástupe nového politického vedenia tiež rozštiepila na liberálne a dogmatické krídlo. V novinách vychádzajú články o zverstvách z 50. rokov a mnohí prominentní príslušníci ŠtB sa obávajú nie len o vlastné kariéry, ale aj o slobodu.
Situácia sa vyhrotila v momente, keď sa ministrom vnútra stal Josef Pavel. V roku 1948 horlivý spoluorganizátor komunistického puču, ktorý sa neskôr stal sám jeho obeťou. A práve táto skúsenosť v ňom spustila vnútornú premenu vďaka čomu sa počas Pražskej jari stal jedným z najradikálnejších zástancov demokratizácie a liberalizmu.
Staré eštebácke praktiky verejne tvrdo odsudzoval, úplne vypol úseky boja s tzv. vnútorným nepriateľom. Ako zjavenie z iného sveta museli pôsobiť jeho reči o tom, že chce, aby nová tajná služba fungovala tak, ako je štandardom v demokratických krajinách.
Na reakciu vnútri nebolo treba dlho čakať. V archívoch KGB sa našli listy, ktoré vysokopostavení príslušníci – napríklad Ján Haščák z košickej krajskej správy - adresovali už v máji 1968 do Moskvy. V nich vydesene informujú sovietske vedenie, ministra Pavla nazývajú „starým hlupákom“ a otvorene žiadajú o intervenciu Moskvy.
Na čele dogmatického krídla pôsobil - v pozícii námestníka ministra vnútra – Slovák Viliam Šalgovič, tvrdý dogmatik a pravdepodobne tiež agent KGB – ktorý počas invázie patril do najužšieho okruhu zradcov.
Mimochodom, v archíve ministerstva vnútra v Levoči sa dochoval dokument z policajného vyšetrovania bizarného incidentu, ktorý sa odohral 25. augusta 1968 na bratislavských Palisádach.
Skupina tínedžerov v ten deň pod dojmom záplavy správ o kolaborantskej činnosti Šalgoviča vtrhla do jeho vily a rozbila mu byt. Človek, ktorý mal podľa plánov Moskvy v tom čase riadiť novú československú robotnícku-roľnícku vládu, skončil so zdemolovaným bytom a sám sa ukrýval na sovietskom veľvyslanectve v Prahe, podľa niektorých osobných svedectiev pod neprestajným vplyvom alkoholu.
Mal byť strojcom politického plánu invázie, no úplne zlyhal. Jednak vďaka šikovnosti ministra Pavla, ktorý ako člen vlády celé dni unikal zatknutiu a Šalgovičove rozkazy neprestajne rušil, no najmä vďaka odvážnym novinárkam a novinárom, ktorí v kritických chvíľach preukázali oddanosť pravde a zásobovali ňou československú verejnosť.
Invázia
Veľmi pekne o tom vypovedá nový film režiséra Jiřího Mádla Vlny. Kľúčová scéna v ňom je presná. Dvadsiateho prvého augusta 1968 o 1.55 ráno prečítal hlásateľ rozhlasu Vladimír Fišer vyhlásenie Predsedníctva ÚV KSČ, ktoré inváziu odsúdilo a definovalo ako porušenie noriem medzinárodného práva. To je ten historicky rozhodujúci moment.
Je to dobrý film. Vyzdvihuje úlohu médií a zrozumiteľne vystihuje to, že sa práve novinári a novinárky (spolu s pomocným personálom technikov) stali najpodstatnejším faktorom vzdoru a postarali sa o to, že politický plán invázie úplne zlyhal.
Konštatoval to napríklad aj poľský líder komunistov Władysław Gomułka, keď dva dni po invázii zhodnotil situáciu v okupovanej krajine jednoznačne: „Vyhrali sme vojensky, ale politicky sme boli úplne porazení.“
Šesťdesiaty ôsmy? Veď je to takmer ako dnes Čítajte Už na jeseň 1968 nabehli v médiách čistky. V rokoch 1970 - 1971 viedla ŠtB rozsiahle vyšetrovanie. V rámci akcie SPOJ bolo napokon zdokumentovaných viac než päťtisíc (!) prípadov osôb, ktoré sa počas invázie zapojili do ilegálneho vysielania. Sú medzi nimi pracovníci televízie, rozhlasu, ale tiež rádioamatéri, civilné osoby, dokonca vojaci.
Pôvodný plán bol pozatvárať ich všetkých, no z dôvodov obrovského rozsahu a s tým spojenej politickej citlivosti, ale napríklad tiež pre ťažkosti s dokazovaním v trestnom konaní sa od toho napokon upustilo. No neskončilo sa to tak, ako keby sa skutok nestal. Všetci na svoju činnosť doplatili: počas normalizácie boli šikanovaní, vyšetrovaní a niektorí z nich postavení pred súd.
Každý jeden z nich bol hrdinom/hrdinkou. Film Vlny tú emóciu nesie a za to si Jiří Mádl a celý tím tvorcov zaslúži veľkú pochvalu. Najlepší spôsob, ako si môžete rok 1968 aj inváziu pripomenúť preto bude, ak si ho pôjdete pozrieť do kina.
