Odvolanie premiérovho poradcu Eduarda Chmelára pre facebookové prekáračky s Tomášom Tarabom sú pochopiteľne zdrojom výdatnej škodoradosti. Aj keby nešlo priamo o Chmelára, vítaný je akýkoľvek spor v koalícii a okolí a ešte je to čerešnička na torte kampane za slobodu slova a rešpekt k inému názoru.
Zasmiať sa dá aj na Chmelárovom sklamaní z toho, že mu Robert Fico neumožnil v Košiciach vyjednať mier a aj jeho štvrtá vláda je naklonená obchodu so zbraňami. Nuž, keby Chmelár nebol prognostikom a obzrel by sa do minulosti, poznal by Ficovu desaťročia starú zbrojnú doktrínu „keď nepredáme my, predajú iní“.
Pri vážnejšej debate, lebo aj tá môže občas existovať, treba poznamenať, že v jadre ide o banalitu. Chmelár nie je politický hráč a nezastával mocenskú, ale skôr čestnú funkciu. Má nejaký vplyv na časť voličov, jeho volebné výsledky však hovoria, že bude skôr skromný.
Napriek tomu nie je bez zaujímavosti, s akou ľahkosťou ho Fico vyprevadil.
Premiér je stará boľševická škola, rozumie v zásade len sile a svoj príklon k tomuto pragmatickému pohľadu na usporiadanie sveta nie raz ilustroval múdrosťou predkov, podľa ktorej sa väčšiemu psovi častejšie pošťastí zatúlať sa do záhrady pozemských slastí.
A potom nechá nejakého politického trpaslíka, aby mu robil kádrovú politiku? Bez ohľadu na to, čo si Fico o Chmelárovi myslí, by také niečo z princípu nedovolil alebo zariadil ako bežný pracovný rozchod.
Pre kontext a porovnanie spomeňme, že boli časy, v ktorých si Fico problémy s ministrami z SNS vybavoval tým, že im zobral ministerstvo. Ako sa hovorí v gruzínskom Gori, nie je minister, nie je problém.
Chmelár kritizoval Kuffu a pochytil sa s Tarabom, Fico ho odvolal z tímu svojich poradcov Čítajte Čiže sa niečo zmenilo a keďže nám to nikto s istotou nepovie, zostáva priestor na voľnú úvahu a podľa tej sú vysvetlenia zhruba dve.
Najmä platí, že štvrtý Fico je v porovnaní s prvým, druhým aj tretím oveľa ľahostajnejší aj voči vynucovaniu vlastných pravidiel. To denne vidíme na tom, čo s mávnutím ruky, prípadne až verbálnou podporou nechá vystrájať zbor vandrákov pod súhrnným názvom koalícia.
No a po druhé vyvoláva otázniky, či je Taraba skutočne trpaslík a ak nie, kde na to vzal mocenské zdroje. Tie politické sú od oka na úrovni Eduarda Hegera (čiže mikroskopické) o intelektuálnych pomlčíme.
Zostávajú teda len neformálne zdroje v podobe materiálnych zdrojov a spravodajsko-podnikateľských známostí, napokon sám sa rád pochváli, že v konjunkcii s nimi nadobudol dôstojné imanie.
Niežeby Taraba panoval nad Ficom a pod hrozbou násilia mu niečo prikazoval. Premiér si však mohol povedať, že toto nie je hocikto a na rozdiel od minulosti sa rozhodol radšej odhodiť personálnu záťaž. Veď aj to je informácia.
