Bolo to 20. augusta 1939, keď poslal Hitler odkaz Rusom, že vojna s Poľskom sa blíži a mali by sa porozprávať. Ak by vyslal svojho ministra zahraničia do Moskvy, dostane sa mu prijatia?
Dostane, znela odpoveď. O dva dni priletel Ribbentrop rokovať do Kremľa so sovietskym ministrom zahraničia Molotovom. Po každom návrhu protistrany telefonoval nacistický pohlavár Hitlerovi a pýtal si inštrukcie.
Skôr než sa začalo brieždiť, dohoda bola na stole.
Na tej čiernobielej fotografii, ktorá vznikla po signovaní zmluvy, hľadí Joachim von Ribbentrop kamsi za objektív, ruky má prekrížené a dlane schované, žoviálny úsmev je povrchný, oči zostávajú studené. Josif Vissarionovič hľadí bokom, pod fúzmi má potmehúdsky úsmev, ruky visia pozdĺž tela, v ľavici drží zapálenú cigaretu.
Z toho by analytik nonverbálnych prejavov mohol napísať hotovú vedeckú štúdiu.
Obe strany sa dohodli, že počas nasledujúcich desiatich rokov proti sebe nepodniknú žiadne vojenské akcie. Nacisti totiž potrebovali pri obsadzovaní cudzích štátov pokoj svätý a Stalin čas na vybudovanie vlastnej armády, s ktorou mienil obsadiť zvyšok toho, čo neobsadia Nemci.
Hitler jasal. Stalinov podpis mu garantoval, že Poľsko strávi bez zažívacích ťažkostí.
Keď sa Európa dozvedela o obsahu paktu, vydalo Francúzsko a Británia vyhlásenie, že v prípade napadnutia Poľska mu prídu na pomoc. Hitler zakolísal, ale iba na niekoľko dní. Riskol, že deklarovanie pomoci je iba formálne gesto a 1. septembra napadol Poľsko. Francúzsko a Británia museli dodržať slovo a vyhlásili Nemecku vojnu.
Podpis paktu znamenal okrem iného aj to, že Stalinov mäsiar Berija mohol zmasakrovať v Katyni vyše 20-tisíc poľských dôstojníkov.
Asi by bolo užitočné pripomenúť si, že druhú svetovú vojnu nerozpútalo iba Nemecko. Vojna v Európe sa totiž začala v tú noc z 23. na 24. augusta 1939, keď obe mocnosti podpísali o druhej nadránom pred 85 rokmi pakt nazývaný Ribbentrop – Molotov.
Zatiaľ čo desaťročia po skončení vojny sa Nemecko snažilo vyrovnať s nacistickou minulosťou, kolektívnu vinu komunikovalo, spracúvalo na vedeckých fórach, podrobilo ju psychologickým a historickým štúdiám a učilo sa prijímať jej kritickú reflexiu v rôznych umeleckých formách, Rusi sa nástojčivo tvária ako osloboditelia. Pripúšťajú iba taký výklad dejín, v ktorom sa matička Rus javí ako milujúca, úrodná a mierumilovná, nespravodlivo napádaná a jej ľud presne taký istý.
Ale nahovárajú si to iba na vlastnú škodu. Z dejín sa dá poučiť, ale musia byť komunikované pravdivo.
V opačnom prípade sa budú neprestajne čudovať, prečo sa anexia Ukrajiny nestretáva z pochopením, prečo im Poliaci neodpúšťajú Katyň, prečo Gruzínci nástoja, že v ich baroch si turista s ruštinou nepomôže a prečo nás v samom strede srdca neprestáva bolieť august 1968.
