Vyznanie Michala Šimečku pre Denník N vyznieva depresívne ešte pred obsahovým auditom, ktorý, žiaľ, potvrdzuje, že kritiky vytýkajúce PS nedostatok asertivity, „nedvižnosť“, sú celkom podložené. Pozor – nezamieňať s pasivitou, to určite nie.
Ak nejde o komunikačný chvat – kiež by bol – tak stratégia „presvedčiť voličov Hlasu“ je horšie než chiméra, je to skratka na ceste do neslobody.
Je sen a mam, že niektorí voliči Hlasu „zmýšľajú v otázkach právneho štátu alebo zahraničnej politiky podobne ako voliči opozície“.
Podozrenie, že líder opozície je obeťou falošného naratívu „zmierenia“, je bránou do beznádeje.
Nie pre beznádejnosť (absurditu) výzvy „choďte sa zmieriť so Šimkovičovou, Dankom, Ficom a tak ďalej, ale preto, že akceptujú komunikačný bluf, ktorý nenávistný jazyk buď s opozíciou stotožňuje, alebo „aspoň“ pripisuje zodpovednosť, je známka takého neporozumenia, ktoré musí znižovať šance uspieť v politickom zápase.
Aha. Tým nie je povedané, že o „Pelleho siroty“ sa netreba vôbec zaujímať. Treba, každý hlas s malým h sa ráta.
Samovražedné však je urobiť z toho stratégiu, postaviť demokratickú, slobodnú a euroatlantickú budúcnosť Slovákov na politike „zvrátiť pomer 53:47“. (To je pomer Pelle-Korčok prevedený do pomeru koalícia-opozícia.)
Aj posledný slovenský politológ Šimečkovi a spol. vysvetlí, že najprirodzenejšie a najbezbariérovejšie korzo na slovenskej politickej scéne, kde sa prechádza hore-dole, je medzi elektorátmi Smeru a Hlasu.
Ak v prieskume (Focus, AKO, ktokoľvek) rastú preferencie Smeru, pravidlom je pomerný prepad preferencií Hlasu. A naopak, dve rodné sesterské strany, ktoré jedna mater mala, zostávajú najspojenejšie spojené nádoby strednej Európy. Než stávka na voličov toho Hlasu, ktorý v 90 percentách koalícií, ktoré uzavrel v komunálnych voľbách, mal Smer?
„Nemôžeme sa rozdeľovať na my a oni, lebo tak nikdy nezískame väčšinu,“ je výzva Korčoka, priamo od Korčoka, ale Šimečka by ju nemal preberať.
Triviálny fakt je totiž ten, že ak sa nechcete rozdeľovať, musíte byť na to dvaja.
Napokon, aj keby v ére sociálnych sietí polarizácia nebola zákonitosťou politického zápasu – ale je – i tak navyše platí, že voličstvo Hlasu vzrušujú celkom iné témy než právny štát a zahraničná politika.
Existuje jediný spôsob, ako – teoreticky – osloviť voliča Hlasu. Sľúbiť trikrát toľko modrého (z) neba, koľko Pelle či po novom Eštok sľubuje.
