Laik by si asi (ešte) nemal dovoliť vyhlásenie, že keď Ústavný súd odmietol sťažnosť „čurillovcov“, normalizácia sa zjavne začala aj v Košiciach.
Avšak. Verdikt, že (ne)zákonnosť nahrávok patrí do pôsobnosti všeobecného súdu, je v zaujímavom kontraste s verdiktom „predfiačanovského“ dvora o kauze Gorila, ktorý nemal problém rozhodnúť, že nahrávky z Vazovovej sú ako dôkazy nepoužiteľné. (A teraz Ústavný súd opäť nariadil tieto nahrávky zničiť!)
Čurillovci neuspeli na Ústavnom súde so sťažnosťami na nahrávky Čítajte Nahrávky Gorila aj „Čurilla“ majú spoločné to, že neboli zákonne povolené sudcom. Prečo o jednom má Ústavný súd právo povedať, že je nezákonné, a o druhom to právo nemá? Aký je rozdiel v tejto súvislosti medzi Holúbekom a Kaľavským?
Keby nebolo iných indícií, že košický dvor sa rýchlo prispôsobuje Smeru, odkiaľ vietor fúka, tak by sa laik iba čudoval – ale z dôvodu nekompetentnosti by sa nepýtal, prečo „zjednocujúce stanovisko“, ktoré súd vyrobil v máji, nezohľadňuje princíp, ktorý teoretici zvyknú nazývať „pamäť inštitúcie“.
Teraz sa laik čuduje (podstatne) menej. Na kategorické vyhlásenie si však ešte chvíľu počká.
Reakcia Valerie Haščákovej, právnej zástupkyne Jaroslava Haščáka
Peter Schutz sa vo svojom nedávnom komentári pokúsil porovnať dve nahrávky – nahrávku Gorila s nahrávkou „Čurilla“. Tvrdí, že oba prípady majú spoločné to, že neboli zákonne povolené sudcom. Tento záver však neobstojí, pretože medzi týmito dvoma prípadmi existujú zásadné rozdiely, ktoré P. Schutz vo svojom komentári prehliada.
Zákonnosť nahrávok: Rozdiel v právnom rámci
Prvým rozdielom je právny rámec, podľa ktorého boli nahrávky realizované. Nahrávky v kauze Gorila boli vykonané podľa zákona o ochrane pred odpočúvaním (č. 166/2003 Z.z.), ktorý stanovuje prísnejšie podmienky pre povolenie odpočúvania.
Na druhej strane, nahrávky tzv. Čurillovcov boli realizované na základe Trestného poriadku (zákon č. 301/2005 Z.z.), ktorý vyžaduje splnenie iných, menej prísnych podmienok. Tento základný rozdiel stavia aktérov kauzy Gorila do výhodnejšej právnej pozície.
Rozhodnutie Ústavného súdu: Iný dôvod nezákonnosti
V prípade Gorila Ústavný súd SR nezrušil povolenia na odpočúvanie len pre formálny nedostatok chýbajúceho odôvodnenia. Hlavným dôvodom bolo, že vo veci rozhodol nezákonný sudca, čo je priamo uvedené vo výroku rozhodnutia Ústavného súdu. Tento dôvod sa v prípade Čurillovcov neuplatnil, čo je ďalší zásadný rozdiel medzi týmito dvoma prípadmi.
Kvalita odôvodnenia príkazov: Vymyslené dôvody v prípade kauzy Gorila
Obhajca tzv. Čurillovcov, Peter Kubina, verejne vyhlásil, že okresný súd pri vydaní súhlasu s odpočúvaním len skopíroval to, čo napísal prokurátor, bez dostatočného preverovania okolností prípadu. To však podľa aktuálneho rozhodnutia Súdneho dvora v istej bulharskej veci vôbec nie je problém. Dôležité je, či to, čo napísal prokurátor dôvodné je alebo nie je.
Na druhej strane, v prípade kauzy Gorila išlo o vážnejší problém – SIS uviedla do žiadosti úplne vymyslené dôvody. Podľa „presvedčenia“ SIS sa v byte na Vazovovej obchodovalo s nelegálnym alkoholom.
A ten najpodstatnejší rozdiel: Problém subsidiarity Ústavného súdu SR
Keď v roku 2012 ústavný súd rozhodoval o nezákonnosti nahrávok Gorila, nebol nikto z „aktérov“ kauzy Gorila obvinený. Neexistovalo žiadne trestné konanie, v rámci ktorého by ktorýkoľvek z „aktérov“ Gorily mohol uplatňovať svoje procesné práva.
Ústavný súd môže zasahovať do právnych záležitostí len vtedy, ak nie sú dostupné iné účinné právne prostriedky alebo ak tieto prostriedky už boli vyčerpané a nedokázali zabezpečiť ochranu práv a slobôd jednotlivca. Táto podmienka bola v roku 2012 v prípade nahrávky Gorila splnená. Ústavný súd bol jediným súdom, ktorý mohol v danom čase zákonnosť nahrávok posúdiť.
Čurillovci majú všetky procesné práva, ktoré prináležia obvineným. Nezákonnosť nahrávok musia uplatňovať v prebiehajúcich trestných konaniach. O nezákonnosti nahrávok Čurillovcov tak v prvom rade musí rozhodnúť príslušný trestný súd. Toto je absolútne odlišná procesná situácia.
Ak v celom konaní na ústavnom súde bolo niečo neštandardné, tak nie to, že žiadostiam Čurillovcov nebolo vyhovené, ale to, že vôbec boli prijaté na ďalšie konanie.
Záver
Hoci sa médiá a právny zástupca Čurillovcov všemožne snažia presvedčiť verejnosť, že nahrávky Gorila a „Čurilla“ sú si podobné, zavádzajú. Ide o dva absolútne rozdielne prípady s odlišnými právnymi okolnosťami a dôvodmi nezákonnosti. Porovnávať ich bez uvedenia týchto rozdielov vedie k nesprávnym záverom.
