Autor je komentátor portálu noviny.sk
Pobúrenie nad krokmi nového slovenského režimu je oprávnené i zrozumiteľné, avšak celkom zbytočné. Robert Fico je tým, čím je. Konečne sa mu otvorila cesta, ako naplniť svoje osobné ambície.
Vládnuť bude autoritársky. V lepšom prípade. V horšom sa mu podarí na Slovensku zaviesť plnokrvnú diktatúru. Zmena tohto typu režimov pokojným spôsobom, ako to bolo v roku 1989, je výnimočná. Cena prípadnej budúcej zmeny bude zrejme oveľa vyššia než pár mrazivých hodín na námestí.
Ak ste súčasťou hlučnej menšiny, ktorú zavádzanie nového politického režimu na Slovensku vyslovene poburuje, a ešte ste tak neučinili, určite si pozrite film Vlny. Dobre podaná atmosféra obdobia pred vojenskou okupáciou sama osebe predstavuje kvalitný filmový zážitok, dôležitejšie však je, ako ukazuje, že odboj je záležitosťou s vysokými osobnými nákladmi. Zápas proti zločineckému štátu sa môže stať celoživotným projektom bez záruky želaného výsledku.
Film vám pomôže pochopiť havlovský koncept nádeje: „Naděje není to přesvědčení, že něco dobře dopadne, ale jistota, že má něco smysl – bez ohledu na to, jak to dopadne.“ Preložené do modernej slovenčiny – bojujeme preto, lebo to má pre nás hodnotu, aj keď nečakáme, že pri tom skončíme dobre.
Držať sa infantilnej nádeje – „nebojte sa, nebude to také zlé, to si nedovolia, ľudia to nedopustia“, je najväčšia pomoc, akú môžete normalizátorom nových pomerov poskytnúť. Dovolia si totiž čokoľvek, čo budú považovať za nevyhnutné, užitočné alebo uspokojivé. Ľudia to nielen dopustia, ale drvivá väčšina z nich sa s tým veľmi rýchlo naučí žiť.
Čas pohoršeného kriku vo verejnom priestore sa čoskoro skončí, a nielen preto, že každá emócia časom vyprchá. Verejný krik bude zakázaný.
Zákazov a príkazov, nemorálnych i zločinných, príde mnoho. Porušovať ich bude otázkou ľudskej slušnosti, občianskej cti a osobnej integrity, bude však otázkou zdravého rozumu vyberať si prostriedky boja, ktoré sú efektívne. Vypýtať si perzekúciu bez toho, aby ste pri tom poškodili režim, je ekvivalentom samovražedného útočníka, ktorý sa vyhodí do vzduchu v opustenom kameňolome.
Klince a kladivá
Mnohí majú pocit, že Robert Fico je so svojimi autoritárskymi ambíciami odsúdený na neúspech, pretože je takmer výhradne obklopený obzvlášť neschopnými ľuďmi. Veď iste, Andrej Danko, Boris Susko, Martina Šimkovičová, Matúš Šutaj Eštok, Rudolf Huliak či Pavol Gašpar rozhodne nie sú tie najostrejšie klince v truhle slovenskej demokracie. Vodca však nepotrebuje klince, ale kladivá. Tupé nástroje, ktoré nemajú zatĺkať klince, ale roztĺkať neposlušné kotrby.
