Inokedy by bolo užitočné upozorniť na absurditu, keď premiér ako obhajca mieru za akúkoľvek cenu príde na oslavy ozbrojeného povstania, aby ho vzýval ako nástroj mieru. A ani pri pohľade na vojenskú prehliadku nevidí, že mier sa v tom lepšom prípade dosahuje zbrojením a v tom horšom bombardovaním...
Nie, on oslavuje vojenskú operáciu (ktorá, technicky vzaté, narušila „mier“!), vzýva suverenitu, ale ostatným odkazuje, že majú kapitulovať.
Je to iný žáner politickej komunikácie, ale podobne absurdný ako snaha diskreditovať opozičného politika tým, že niekto iný ako on neurobil nič zlé.
Logicky to vyvoláva otázky, či je toto blúznenie vyvolané toxickými látkami, či inými démonmi, alebo ide o chladný kalkul, a ak áno, čo ním sleduje. To s istotou nemáme ako vedieť, ale dá sa pomenovať jeden efekt, totiž, že to v jeho tábore funguje ako konsolidačný prvok.
Otázkou, prečo sú pre menej demokratické režimy také príznačné absurdné klamstvá, sa okrem iných sociálnych vied dlhšie zaoberá aj politológia.
(To je totiž naozajstná veda a kvalifikáciu v nej si netreba zamieňať so schopnosťou komentovať politické dianie a už vôbec nie veštiť vývoj preferencií a vnútrokoaličných vzťahov. Rozdiel medzi bádaním a trepaním je pomerne zrejmý a dá sa pochopiť aj bez toho, aby niekto videl univerzitu zvnútra.)
Pod klamstvami sa nemyslí kamufláž, zamlčiavanie či prekrúcanie, napríklad sprivatizovanie SNP komunistami, ale do očí bijúce sprostosti, ktoré najlepšie ilustruje pohľad na severokórejskú propagandu, podľa ktorej sú Kimovci autormi tisícok kníh, najskvostnejších opier, majstrami športu a navyše nechodia na záchod.
Nezdá sa to, ale v skutočnosti ide o „racionálnu“ stratégiu na testovanie lojality občanov a kádrov, ktorú v protoverzii poznal už kolega Andersen. Kto pochváli cisárove nové šaty, bude s väčšou pravdepodobnosťou schopný pragmatického obchodu s mocou.
Svojím spôsobom takto v päťdesiatych rokoch fungovalo schvaľovanie očividne zrežírovaných monsterprocesov, neskôr manifestačné schvaľovanie „bratskej pomoci“ alebo dnes príbehy ruského režimu o tom, ako sa na Ukrajine bránia pred celosvetovým sprisahaním západného fašizmu.
V demokracii, ktorou je stále aj Slovensko, má potom tento mechanizmus ešte jeden efekt, keď si hegemón pripútava spojencov. Podmienkou účasti na moci je totiž prinajmenšom trpenie týchto zvráteností, čo výrazne komplikuje alebo rovno znemožňuje prechod na druhý breh.
A kto neodíde, ten zostane. Praktické!
Uvedené neznamená, že Robert Fico je génius politickej komunikácie, nevieme, či nie je vo fáze, keď už svojim slovám aj verí, a ak nie, či ich cieľom nie je prosté rozoštvávanie. (Najskôr áno.) To však na ich konsolidačnom efekte nič nemení.
Nie je náhoda, že testovanie lojality blúznením je príznačné pre diktatúry. V nich je hegemón zároveň suverénom s donucovacími prostriedkami. V demokracii je však priestor na blúznenie obmedzený a napokon narazí na limity objektívne pozorovanej reality.
Kým teda máme demokraciu, môžeme povedať, že mantinelmi prežitia Ficovho spolku nie je otázka charakteru či preferencií občanov, ale existencie rozumu ako takého.
