Jedna z mála minuloročných aktivít poslancov, ktorou spravili rodičom úprimnú radosť, bolo odhlasovanie zrušenia voľna na Deň ústavy. Po prázdninách, keď významná množina rodičov a starých rodičov dennodenne tvorí program maloletým členom domácnosti, bol deň pracovného pokoja vítaný asi ako vŕtanie zubov bez anestézie.
A okrem toho, prvý september predsa tradične patrí prvému vyučovaciemu dňu.
Počas neho majú učitelia ideálnu príležitosť utrúsiť vetu – dve aj o význame ústavy, ideálne takou formou, aby sa vedomie o dôležitosti a obsahu najvyššieho právneho predpisu našej vlasti zavŕtalo do tej časti mozgu, v ktorom máme uložené telefónne číslo, dátum narodenín a Otčenáš.
Mohli by deťom napríklad povedať, že Slovensko je demokratický a právny štát, ktorý sa neviaže na žiadne náboženstvo ani ideológiu. Že nám náš štát zaručuje slobodu myslenia, svedomia, náboženstva a viery. Že si každý môže robiť, čo len chce, pokiaľ to nie je postavené mimo zákona.
Že sme skrátka slobodní, to by sa malo v školách hovoriť v prvý vyučovací deň.
Od kvality výučby bude závisieť schopnosť našich potomkov rozpoznať situáciu, keď bude ich sloboda v ohrození. Bude od toho závisieť vôľa vlastnú slobodu brániť. Od úrovne vzdelania totiž závisí všetko.
Uvedomili si to aj v Austrálii v roku 1901, keď presne 1. septembra schválil parlament zákon o obmedzení prisťahovalectva. Od nových imigrantov sa vyžadovala znalosť aspoň jedného európskeho jazyka a aspoň minimálny stupeň vzdelania.
Vedeli totiž, že okrem negramotných trestancov, zlatokopov a strihačov oviec potrebuje spoločnosť aj podhubie, z ktorého pri optimálnych podmienkach vyraší budúca intelektuálna elita, občania, ktorí budú vytvárať trvalé hodnoty.
V roku 1904 promovala 1. septembra na Harvarde neobyčajná mladá žena. Helen Kellerová bola totiž hluchoslepá.
Keď mala Helen sedem rokov, bola agresívna, nezvládateľná a bez schopnosti akokoľvek komunikovať. Ale všetko sa zmenilo príchodom empatickej učiteľky.
Priviedla dievčatko k studni, dala jej rúčku pod prúd a do dlane druhej ruky jej prstom napísala brailovým písmom znak pre vodu. Kameň, tráva, jablko, človek... Večná tma, ticho a chaos sa rozplynuli.
Počas života precestovala Helen svet, naučila sa hmatom porozumieť artikulovanej reči, študovala, sama písala a naučila sa nahlas rozprávať.
Horšie, než byť slepý, je vidieť a nemať žiadnu víziu, povedala hluchoslepá Helen. Stala sa symbolom bezhraničnej slobody ľudského ducha.
V roku 1925 predniesla pred zhromaždením v Ohiu jeden zo svojich najsilnejších príhovorov. Ja som príkladom, že všetci môžeme nájsť spôsob, ako pracovať pre seba aj pre iných, vravela výrazne artikulujúc, nájsť seba samého, zmysel života a svetlo.
A ja, povedala Helen, som to našla iba preto, že jedna učiteľka našla mňa. Vy, ktorí vidíte, staňte sa rytiermi tých, čo sú v tme.
