Keďže na otázky, kto vlastne je – Slovák, Žid, Maďar, beduín –, autor hovorí, že fiktívny živnostník, kampaňou ministra sociálnych vecí za „štandardné“ zamestnanecké vzťahy sa cíti veľmi dotknutý.
A to nielen pre skutočnosť, že zámerom je získavať zdroje na ďalšie obscénne vládne výdavky, ktoré omnoho presahujú schopnosť ekonomiky generovať príslušné príjmy. Ešte citlivejšie je, že útok na vrecká podnikateľov a živnostníkov sprevádzajú hanobiace hoaxy a dezinformácie typu „výhody pre živnostníkov (...) využívajú niektoré firmy na znižovanie odvodov (...)“.
Ak dezinformáciou nie je, naopak, fakt – a zrejme nie je –, že „počtom fiktívnych živnostníkov vynikáme v Európe“, tak to má triviálne vysvetlenie. Medzi daňovo-odvodovým bremenom, ktoré nesie „tradičný“ zamestnanecký pomer, a dopytom po „low cost“ spôsoboch vykonávania práce je priama úmera.
