Ak sa autor mýli, tak nájdite chybu, avšak medzi krajinami, ktoré expertné štúdie pred sezónou vymenúvali ako príklady, prečo bude rok 2024 super volebný – India, USA, Európsky parlament, Indonézia atď. – sa Nemecko nevyskytovalo. (Mimochodom, nevyskytli sa ani Británia (!) a Francúzsko (!), avšak z iných, objektívnejších príčin než expertná povrchnosť.)
Nemecké krajinské voľby pritom už aj za Merkelovej otriasali s presahom až do „Bundeskanzleramtu“. Durínsko a Sasko teraz len podčiarkli červenou politologické „biele miesto“, že spomedzi volieb takpovediac druhého sledu – neprezidentské, neparlamentné – sú krajinské nemecké ďalekonosnejšie než trebárs guvernérske voľby na Floride, v Kalifornii a kdekade v USA.
Aha. Namiesto „vychytávok“ tohto typu by sa mal komentár radšej vyjadriť k ďalšej lekcii, ako „krajná pravica“ dobýja Európu. Ale no. V najbližších hodinách a dňoch sa po tejto linke pustí taká lavína monológov, dialógov a „mnohológov“, a to od samotných nemeckých insiderov, že autor si netrúfa na nič vlastné a originálne.
Ak chcete predsa čosi k meritu, tak toto. V tieni už rozcválanej hádky (je správny alebo nesprávny sanitárny kordón úplne odlišných politických strán tak, aby si ani v Durínsku, ani v Sasku extrémisti k moci ani nečuchli?) by nemal zostať jeden systémový jav.
Ak sa vrátime pár mesiacov späť do najčerstvejšej ani nie minulosti, ale de facto ešte prítomnosti, tak podobné volebné katastrofy ako teraz SPD-zelení-liberáli utrpeli aj britskí konzervatívci a francúzski „macronovci“. A o čosi skôr aj talianski „draghiovci“.
Hoci vieme aj o výnimke – Sanchez, Španielsko – premnoženie volebných prepadákov vládnucich centristov nabáda na systémové zovšeobecnenie: centristické, stredoľavé či stredopravé strany nestrácajú percentá a tým kontrolu nad vlastným (volebným) osudom z dôvodu nízkej kvality výkonu moci. (To sú všetci – Scholz, Macron, Sunak, Draghi – babráci nekompetentní?)
V dnešnej situácii sú ohrozované jednoducho preto, lebo v novej komunikačnej realite sa stráca súvislosť medzi tým, čo politici reálne plnia a plnili, čo robia či robili, a reakciou na príjme voličov, vlastných alebo iných.
Tu je moment, v ktorom sa pozorovateľskí géniovia pretekajú v objavoch, že „politici nenačúvajú voličom“. A dotknutí politici pre zmenu skloňujú, tiež v rôznych verbálnych obmenách, verzie o „komunikačnom probléme“.
Ale nie. Problém v Nemecku, Británii, vo Francúzsku, v Taliansku - o stredovýchodnej EÚ nevraviac - je hlbší. Kým však bude vo verejnej debate tabu, „aefdeáci“ a im podobní sú akoby pozývaní dobýjať nové mocenské poschodia a priestory.
