Autorka je režisérka
Moja sestra Soňa mala pred pár dňami autonehodu.
Išli s mužom na malej dodávke po okresnej ceste medzi dvoma obcami. Bolo popoludnie, pekné počasie, dobrá viditeľnosť, takže by nikto nepredpokladal, že oprotiidúce auto len pár metrov pred nimi prejde do protismeru. Napálilo do nich čelne v plnej rýchlosti.
Okamih zrážky a to, ako sa ich auto prevrátilo, si sestra nepamätá, vygumoval jej to z hlavy otras mozgu. Pamätá si až to, ako ju jej muž vyťahuje krvavú cez rozbité predné sklo von z vraku. A ako k nim pribieha chlapík v špinavých montérkach a poskytuje prvú pomoc.
„Bol som na brigáde, preto tie montérky. Ale som dobrovoľný hasič, nebojte sa, všetko bude v poriadku.“ Obviazal krvácajúcu ranu, zavolal záchranku, hasičov aj policajtov.
Vzápätí pri nich zastalo BMW a vybehla z neho mladá šoférka. Sestre, ktorá v šoku sedela na tráve, prehodila cez plecia svoju mikinu a držala ju za ruku, až kým neprišli záchranári.
Záchranári boli vľúdni a profesionálni. S golierom na krku sestru aj so sirénou odtransportovali do nemocnice.
Asi v tom čase som sa o všetkom dozvedela ja. Chvíľu trvalo, kým som sa dopátrala, kde sestra je. Bola v najošarpanejšej nemocnici, ktorú v Bratislave máme, v tej, do ktorej vojdete a môžete na fleku nakrúcať horor.
„Ako ti je? Čo sa teraz s tebou deje?“ pýtala som sa so zle skrývanou hystériou.
„Otvorená zlomenina ruky a otras mozgu,“ hlásila sestra. „Ale sú tu všetci veľmi profesionálni a milí. Jednoducho dobrí ľudia.“
„Stáli pri vás všetci anjeli strážni,“ povedala som.
„Stáli. A niektorí mali na sebe montérky, niektorí biele plášte a niektorí požičiavali mikinu.“
A ja už niekoľko dní nad tým všetkým premýšľam. Toľko počúvame o hlboko rozdelenej spoločnosti, o nevraživosti a nenávisti, o hrubnutí vzťahov medzi ľuďmi.
No sestrin príbeh je potom čo? Ako je možné, že za ten nešťastný deň stretla desiatky ľudí – od dobrovoľného hasiča, cez policajtov až po lekárku, ktorá jej v nemocnici dlho a precízne čistila a zašívala ranu –, u ktorých vôbec netuší, aké sú ich politické preferencie, svetonázor a postoje v kultúrnych otázkach a všetci boli láskaví?
Nikto sa nespýtal, koho volila a ako to vidí kultúrno-eticky, len sa všetci snažili, aby netrpela, aby všetko dobre dopadlo, hoci to pre nich znamenalo zdržanie, oblečenie od krvi, stratu vlastného komfortu.
„Zažila som vlnu láskavosti a stále ju zažívam,“ povedala mi sestra. S rukou v dlahe je chodiacim meračom empatie a podľa jej skúsenosti to s nami vôbec nie je také zlé, ako by sme čakali.
