Autor je antropológ, filozof a doktorand v Ústave európskej etnológie v Brne
Po anexii Krymu sa v Európe „oživuje“ povinná vojenská služba. Obnovili ju Švédsko, Litva a nedávno Lotyšsko.
Grécko, Dánsko, Švajčiarsko, Fínsko, Estónsko, Cyprus a Rakúsko ju nikdy nezrušili. Rakúšania jej význam dokonca potvrdili referendom v roku 2013.
Minister obrany Robert Kaliňák odmietol, že by sa súčasná vláda chcela vydať touto cestou. Len avizoval, že sa pripraví zriadenie dobrovoľnej národnej brigády. Michal Truban z PS reagoval, že by to mohli podporiť. Štát by tak za finančnú odmenu mohol motivovať mladých ľudí. Toto však už v inej forme fakticky máme.
V rámci politického marketingu chápem toto „taktické“ en bloc odmietnutie všeobecnej povinnosti. No pokladám to za chybu v komplexnej civilnej bezpečnosti a potenciál premyslieť to ešte inak.
Treba prelomiť stigmy
Máme opäť dve viditeľné skupiny – „za“ a „proti“. Nerobím si ilúzie. V prvej nájdeme aj tých, ktorí žijú v nostalgii, autoritárstve, armádu pokladajú za symbol mužskosti, chceli by si skupinovo kopnúť do nejakého bažanta či majú patologickú lásku k zbraniam. A blúznia, že „mladým chýba vojna, disciplína...“
A tí „proti“? Chápem. Počuli alebo zažili traumatizujúce príbehy, boli izolovaní a prišli o dva (neskôr už rok) života. A niektorí aj o prvé lásky. Hierarchia, podriadenie sa. Nie, radšej modrú knižku.
Nachádzame tu aj naivných ľavicových pacifistov. „Ide o zbytočnú militarizáciu spoločnosti“ a mali by sme sa radšej globálne milovať. Žiaľ, tak to nefunguje ani 2024 rokov po Kristovi.
