Vyhlásenie, že slovenskej opozícii niet čo závidieť, vyzerá na klišé. No nie úplne. Existuje a na váhe bude priberať cynická teória, že „slovenskej opozícii je hej“. A ešte jej „hej“ najmä bude.
V situácii, keď prebieha transformácia liberálneho režimu na volebnú autokraciu, môže totiž byť naratív o nezastupiteľnej role opozície v parlamentnej demokracii mätúci a zneužiteľný. (Volebná autokracia: Voľby sa konajú, ale vyhrať ich a získať moc môže už iba jeden. OBSE, TI, AI a spol. sú „pripustení“, ale ničoho lapidárneho sa chytiť nemôžu.)
Napríklad Maďarsko, kde ovocím štrnástich rokov „reforiem“ vlád Orbána II, III, IV a V sa stali štyri ústavné väčšiny Fideszu. Konkrétne ide o „reformy“ volebného systému, silového a bezpečnostného aparátu, súdnictva, mediálnej krajiny, tretieho sektora (zahraniční agenti), samospráv, akadémie vied, školstiev vysokého, stredného i základného, divadiel, filmu, literatúry, hudby – opery (!!) a, samozrejme, podnikateľského prostredia.
(Celé je v štátnom nevoľníctve, kto sa vzpiera, daňový úrad naňho „zakľakne“, celú ekonomiku ovládajú štyri rodiny.)
V takto štylizovanej volebnej autokracii štandardná opozícia stratila zmysel. Totiž popri komfortnom prežívaní na vrchole spoločenského a príjmového rebríčka náplňou jej práce je imitácia činností, systémových v parlamentných demokraciách. A to si vládna strana (nie štátostrana, tam ešte nie sú) vysoko cení, keďže na vytváranie fikcie, že Maďarsko funguje v súlade s hodnotami EÚ, je simulácia asertívnej parlamentnej opozície nezastupiteľná.
A teraz domov. Mocenský rukopis Fica IV stavia PS, SaS i KDH – hoci to ešte zrejme netušia – nemilosrdne pred dilemu budúcej vlastnej identity. Zjednodušene: na výber majú buď uchopiť pravú podstatu situácie, zariadiť sa a konať podľa toho, že beží proces vnútornej režimovej zmeny, alebo partajnými tlačovkami, účasťami v znormalizovaných TV debatách, bezprizornými odvolávaniami členov vlády, naskakovaním na Ficove a vôbec „smerohlasovské“ tematické diktáty a tak ďalej prevezmú rolu užitočných idiotov v systéme, kde opozícia už nemá štandardnú rolu.
Tým nie je povedané, že vyššie zmienené činnosti majú uložiť k ľadu. Kdeže, povedané je len toľko, že (v tejto fáze odchádzania z liberálnej demokracie) sa už musí posúvať aj ťažisko opozičnej existencie.
A na zlatý štandard slovenskej politickej debaty – ak si taký múdry, poraď, ako a čo majú robiť – je autor tentoraz pripravený. Excelentná (žiadne zveličenie) opozičná práca Pétera Magyara už azda dáva svetielko nádeje, že piata ústavná väčšina Fideszu nemusí byť istota.
Ak sa Fico vzdeláva v Pešti, bežte sa tam pozrieť aj vy, Šimečka, Gröhling aj Majerský.
