Autor je ústavný právnik
Prvý september nie je len dátum. Je to tradičná inštitúcia. Prvý školský deň býva práve vtedy, píše sa už v šlabikári.
Aby toho na žiakov a na nás všetkých nebolo málo, máme 1. septembra Deň Ústavy Slovenskej republiky a možno nie jednej, ale až dvoch ústav.
Čo by sme do šlabikára napísali o moderných ústavách? Každoročné klišé o základnom zákone štátu nám nepovie veľa. To preto, lebo slová základný zákon sú už právnym jazykom. Nehovoria, čo je zmyslom ústavy.
Skrinka, do ktorej sa vhodí moc
Skúsme to vyjadriť: ústava je návodom a opisom (schéma by bolo už komplikované slovo) fungovania štátneho „stroja“, jeho základných súčiastok tak, aby sa kolieska navzájom točili a brzdili, ale nezablokovali sa a nespôsobili zranenie majiteľom stroja – občanom.
Je to skrinka, do ktorej sa vhodí moc, volebné lístky občanov, a táto moc sa premení na tvorbu zákonov, ich vykonávanie a súdenie na ich základe.
Do skrinky sa vhodí moc, parlament prijme daňový zákon, daňový úrad vyrubí daň, a ak je vysoká, tak súd povie, že daňový úrad musí prebytok vrátiť. A keď sú tie dane vysoké, do skrinky sa vhodí moc, iný parlament prijme sociálny zákon, sociálny úrad prizná dávku, a ak je nízka, tak súd povie, že sociálny úrad musí dávku doplatiť.
Alebo ešte inak, každá rodina má ústavu – kto určuje pravidlá, čo platí, ako sa riešia konflikty. Aj z vlastnej skúsenosti vieme, že ani doma v štvorčlennom „štáte“ nie je ľahké pravidlá tvoriť, vykonávať (a potom v rodinnom harmonickom prostredí diskutovať napríklad o slovenských dejinách).
Teda „ústav“ máme v spoločnosti habadej, ale len jedna je najhlavnejšia, ktorá sa dotýka všetkých – je to tá štátna, o ktorej hovoríme. A tu prichádza na scénu právo a toľko spomínaný základný zákon.
