Učiteľka, ktorá sa starala o naše deti v škôlke, mi raz pobavene referovala o svojom doobedňajšom zážitku s deťmi. Rozprávali sa o téme povolaní a každé dieťa malo priblížiť, čo robia jeho rodičia.
Potom sa jedno z detí obrátilo na ňu a spýtalo sa: „A čo robíš ty?“
Predstavujem si moment ticha a zvedavé pohľady detí čakajúcich na učiteľkinu odpoveď – a usmievam sa doteraz. Úplne chápem, o čo šlo: v tomto veku deti ešte nevidia, že starať sa o ne je práca.
Z ich perspektívy dospelý pracuje, keď je preč. Keď je s deťmi, má voľno. Hrá sa s nimi – s legom alebo idú spolu na ihrisko, upratujú hračky, dajú si spolu jedlo a potom si prečítajú knižku.
To, že deti nepovažujú starostlivosť za prácu, je pochopiteľné. Iná vec je, keď to robia dospelí.
V domácnosti sa vraj nepracuje
V podcaste Ľudskosť som sa nedávno rozprávala so sociálnou antropologičkou Zuzanou Sekerákovou Búrikovou, ktorá spravila výskum týkajúci sa platených prác v domácnosti. Zamerala sa pritom na dva typy prác: starostlivosť o deti a upratovanie.
Vo výskumných rozhovoroch si Sekeráková Búriková všimla zaujímavú vec: ľudia, ktorí si najímajú opatrovateľky pre deti, na jednej strane vnímajú, že s nimi majú pracovný vzťah, no v bežnej reči o ňom hovoria ako o „pomoci“.
„Pár rokov mi chodila pomáhať staršia pani, spoľahlivá, milá, o nič som sa nemusela starať,“ povedala Sekerákovej Búrikovej jedna z respondentiek. „Ten rok, čo bol Kubko doma a nešiel do škôlky, tak vtedy mi najviac chodili pomáhať tieto kočky,“ povedala ďalšia.
„Ľudia vnímajú predovšetkým vzťahovú podstatu vykonávanej práce,“ vraví Sekeráková Búriková. Opatrovateľka je podľa nej v očiach zamestnávateliek akousi „náhradou materskej starostlivosti“. Uznávajú síce, že ide o veľkú zodpovednosť (deti nikto z nás nezverí hocikomu), no napriek tomu starostlivosť neoznačujú slovom práca.
Vnímaná hodnota starostlivosti je podľa Sekerákovej Búrikovej tiež úzko spojená s rodom, ktorý ju tradične vykonával. Keď k nám domov príde maliar vybieliť stenu, je nám jasné, že pracuje. Elektrikár, ktorý nám zapojil lampu, tiež pracuje. No opatrovateľka, ktorá sa nám postarala o deti, nám prišla „pomôcť“.
Nejde pritom o slovíčkarenie. Tento pohľad má dôsledky. Opatrovateľky pracujú v domácnostiach väčšinou načierno, zarábajú málo, často nemajú zaplatené sociálne poistenie ani odvody, čím rastie ich riziko chudoby vo vyššom veku. Sú tiež ľahkým terčom vykorisťovania najmä vtedy, ak sú cudzinky z Ukrajiny či z Filipín, keďže nepoznajú svoje možnosti a práva a nemajú sociálne väzby, o ktoré by sa mohli oprieť.
Vraj materská „dovolenka“
Keď je reč o mužoch, hovoríme o „vojenskej službe“. No ženy, ktoré vynosili deti, porodili ich a potom sa o ne roky starali, boli vraj na „materskej dovolenke“. Tehotenstvo a pôrod sú pritom výkony, ktoré obnášajú námahu aj riziká. Časť žien si z nich odniesla fyzické či psychické následky, ktoré sa pokojne vyrovnajú zážitkom mužov z otvoreného boja.
Aj samotné rodičovstvo je práca. A časť ľudí v nej zažíva viac stresu a záťaže ako v práci platenej. (Preto rodičia po víkende niekedy povedia, že si do platenej práce prišli oddýchnuť.)
