Honba na Šimečku je názorný príklad autoritatívneho výkonu moci (týždeň podľa Schutza)

Udalosť SR

Fico IV tvrdí muziku. Ešte aj keby v príbehu dotácií Šimečkovej nadácie bolo nejaké „mäso“ (povedzme reálne „materializovaný“ konflikt záujmov), akože nie je, aj tak je koaličný návrh odvolávať opozičného politika za etický problém veľmi „hardcore“. (Iná vec by bolo trestné podozrenie.)

V slobodných spoločnostiach je zvykom, že za (prípadné) morálne zlyhania sa politické zodpovednosti vyvodzujú v rámci strany, resp. na pôdoryse koalície, kde „hriešnik“ patrí. Nie krížom spektrom. Honba na Šimečku je takto názorným a vítaným príkladom autoritatívneho výkonu moci. Vládna väčšina sa uchyľuje k silovému riešeniu tam, kde z podstaty demokratických parlamentných zvyklostí nemá čo hľadať, keďže obsadenie funkcií vyhradených opozícii jej patrí.

Správny krok

Kováčik. Hodnotiť rozhodnutia súdov je, resp. malo by byť mimo komentátorských štandardov. Zvlášť ak autor netuší, či 50-tisíc bol, ako býva zvykom u tohto vynikajúceho exšpeciálneho prokurátora, keš v igelitke, alebo príslušná hodnota v bitcoinoch po dark webe ako dôkaz, že systémová korupcia na Slovensku sa nebojí inovácií a kráča s dobou. (Čo si myslíte vy?)

Politický presah verdiktu je však enormný, enormnejší než v iných kauzách. Susko dostal na holú, ale s jeho právnou a intelektuálnou erudíciou znesie aj horšiu nakladačku. Treba veriť, že prídu.

Chybný krok

Gender kvótovanie. Na tomto mieste sa to nepatrí a neočakáva, ale 33-percentné „kvórum“ na minimálne zastúpenie ktoréhokoľvek pohlavia vo vedení podnikateľských subjektov je hlúposť, ktorá nepomôže nikomu a ničomu.

O tom veľmi presvedčivo svedčí aj von der Leyenovej fiasko, keď jej požiadavke, aby každá členská krajina dodala dve komisárske nominácie – jedného muža a jednu ženu –, lebo chce genderovo vyváženú EK, vyhovelo jedine Bulharsko.

Samy členské krajiny, presne tie, ktoré takúto európsku smernicu schválili, takto vyrobili eklatantný dôkaz, že, po prvé, pohlavie nie je správne kritérium vo svete konkurencie, konfrontácie a výkonu, do ktorého patria podnikateľské subjekty rovnako ako Európska komisia. A po druhé, ako nehanebne sa vedia odťahovať a vykrúcať, keď situácia chce od nich dôkazy, že tomu, čo schválili, aj veria.

No dobre. Toto samo osebe by nebolo dosť na zaradenie do udalostí týždňa, ale až to, že „pohlavnú“ smernicu Susko práve implementuje (resp. pokúša sa implementovať) do slovenskej legislatívy. Celkom potichu, bez ideologického zápasu – kde je Danko?? To len potvrdzuje, že „konzervativizmus“ Smeru je deravý.

Chybný II

Britské kváziembargo. Konkrétne na tridsať zbraňových komponentov Izraelu. So škandálnym zdôvodnením, že v Gaze môže byť (??) porušované medzinárodné právo. No, na základe „môže byť“ nemôžete dodávať zbrane nikomu.

Buď viete, že medzinárodné právo porušované je, alebo ak len „môže byť“, tak len sťažujete spojencovi spravodlivú obranu. Škandálom je najmä ohlásenie doslova pár hodín po objavení šiestich (ďalších) zabitých rukojemníkov, keď ešte navyše miesto nálezu je fakticky explicitným dôkazom (šesťdesiatym šiestym), že vyháňať teroristov z dier, do ktorých sa zakopali, je pri hustote osídlenia tridsaťtisíc ľudí na štvorcový kilometer nemožné tak, že sa vyhnete civilným obetiam.

Kvázi je „embargo“ preto, lebo jedno percento – toľko predstavuje tých 30 komponentov – britského zbraňového vývozu do Izraela je čistá symbolika dovnútra Spojeného kráľovstva.

Objav týždňa

Šalát ústava. Aj to je Slovensko. Až v prvý taký Deň ústavy, ktorý nie je červenou v kalendári, odzneli z úst renomovaného právneho experta ústavné pravdy, ktoré sa doteraz de facto tabuizovali. (Teda okrem toho miesta, na ktorom však šarapatí – ako je všeobecne známe – právny laik.)

Tridsať bývalých prvých septembrov sme počúvali (a keby len prvých septembrov), že slovenská ústava je „štandardná“, „európska“ a môžeme byť hrdí, že otcovia zakladatelia ju tak dobre napísali, že zub času ju „neobhrýzol“. Akože sa osvedčila – hahaha.

Takú „maličkosť“, že slovenská ústava je „najslabšie chránená“ zo všetkých európskych ústav, lebo nikde inde nepadli ústavodarcovia až tak na hlavy, aby ústavné novely vložili do rúk takej nereprezentatívnej väčšiny ako tri pätiny, vyslovil teraz Vincent Bujňák ako vôbec prvý ústavný právnik.

V každej inej demokracii kto chce siahnuť do ústavy, potrebuje dve tretiny, čiže konkrétne na Slovensku sto hlasov. A ten rozdiel desať hlasov je kľúčovou príčinou, že slovenský základný zákon je vôbec najdlhší šalát v Európe, keď nekonečný rad novelizácií tvoria fakticky výlučne nepodloženosti a bludy: voda, pôda, hotovosť, jeden muž a jedna žena a veľa iného.